Päť herečiek, päť hereckých štýlov, päť rozdielnych osudov – nielen javiskových, ale aj životných. Publikácia Divadelného ústavu Javiskové osudy ponúka obraz o umení pätice veľkých žien.
Mária Prechovská (1921 – 1995), Eva Kristinová (1928), Viera Strnisková (1929 – 2013), Zdena Gruberová (1933 – 2017) a Eva Poláková (1935 – 1973) patria medzi najvýraznejšie fenomény slovenského herectva 20. storočia. Všetky boli dlhé roky výraznými členkami Činohry Slovenského národného divadla. Každá svojou osobnosťou, hereckým štýlom a výrazovými prostriedkami prinášala na javisko originalitu a špecifickosť. Ich herecká typológia, herecký štýl, spolupráca s kľúčovými divadelnými režisérmi ich vyzdvihovala na piedestál slovenského herectva. Preto publikácia Divadelného ústavu je nielen poctou významným herečkám, ale súčasne ponúka teatrologické zhodnotenie ich hereckého umenia.
Kniha Javiskové osudy sa však nezameriava len na spomínanú päticu herečiek, ale autor – teatrológ a historik najmladšej generácie Karol Mišovic (1987) ponúka aj exkurz do dejín slovenského ženského herectva. Kultúrnu hodnotu najvýznamnejších slovenských dramatických umelkýň naznačuje úvodná štúdia venovaná genéze slovenského ženského herectva od jej profesionálnych začiatkov v dvadsiatych rokoch 20. storočia až po prelomový rok 1989. Kapitola pomenúva vývin ženského herectva, jeho formovanie a nevyhnutné spoločenské a dobové kontexty, ktoré vplývali na modelovanie divadelného umenia. Kniha Javiskové osudy je ďalším hodnotným príspevkom k mapovaniu domácej divadelnej tradície.
Recenzent publikácie prof. PhDr. Vladimír Štefko, CSc., o monografii uviedol: „Autor ženské herectvo nevníma ako čosi autonómne, vyčleňujúce sa z tokov činoherného umenia, ale v kontextoch dramaturgie a réžie (od ktorých je herec veľmi závislý). Vníma však aj spoločensko-politické súvislosti, ktoré divadlo vždy formovali a občas aj deformovali. Jeho javiskové heroiny či divy nevisia pod baldachýnom nadpozemských priestorov, ale sú aj ,robotnicamiʽ svojho divadla, ich dni nie sú iba nedeľou. Citlivo kreslí ich vzťahy s réžiou a režisérmi, ale aj kontexty vnútrosúborové, ich kreácie vo vzťahoch k iným herečkám (a kde treba, všíma si aj partnerstvo s hercami). Dbá na profesionalitu pri kompozícii svojej publikácie. Nie je to oslavná báseň, ani adorácia, ale triezvy pohľad aj s nadhľadom.“
