Medzinárodná asociácia divadelných kritikov (AICT) vznikla v roku 1956. Československo však do nej vstúpilo až v roku 1988. Spočiatku sme nemali žiadnu domácu organizáciu, ani členskú základňu. Prípadnú komunikáciu navonok zabezpečoval a kontroloval pražský Divadelný ústav, na Slovensku sme o nejakej činnosti prakticky nič nevedeli, dá sa predpokladať, že takmer nijaká nebola.
Situácia sa zmenila po páde starého režimu v novembri 1989. Na jar roku 1990 sme sa dohodli s českými kolegami, kritikmi a teoretikmi divadla, že založíme vlastné národné sekcie, slovenskú a českú, ktoré navonok budú vystupovať ako jedna, československá sekcia. V Prahe si zvolili za prezidenta (tak sa tomu vtedy hovorilo) českej časti Iva Osolsoběho, vynikajúceho vedca a dramaturga hudobného divadla, ktorý mal už vtedy dostatočné zahraničné skúsenosti. Na Slovensku bol na jar roku 1990 na zasadnutí Združenia slovenských divadelných kritikov a teoretikov zvolený Miloš Mistrík.
V septembri 1990 sa konal v Lisabone už 11. kongres AICT. Zúčastnili sa na ňom po prvýkrát aj obidve sekcie, česká i slovenská, reprezentovaná Osolsoběm a mnou. Bolo to obdobie eufórie po páde železnej opony, keď sa v Európe otvorili hranice, vznikali slobodné a nezávislé štáty. Reprezentanti krajín strednej a východnej Európy boli s nadšením a všestrannou podporou privítaní, čo sa odrazilo aj na kongrese v Portugalsku 11. až 15. septembra 1990. Nebolo jednoduché tam ísť, chýbali nám finančné prostriedky a valuty. Československí delegáti sme napokon dorazili na kongres vlakom. Obidvaja sme vystúpili v rozprave s pripravenými referátmi. Ja som hovoril o divadle Blaha Uhlára a Miloša Karáska, hoci Stoka ešte vtedy neexistovala, a premietol som ukážky z inscenácie Ocot, Osolsobě referoval o úlohe divadla v Nežnej revolúcii.
V roku 1992 sa konal ďalší kongres vo Varšave. Stále trvala náklonnosť západných krajín k Východu, hoci v Poľsku boli divadelní kritici práve rozhádaní a škandál sa preniesol aj do ich novín. Keďže v roku 1992 sa už blížilo rozdelenie československej federácie, zaoberali sme sa postupom, ako zabezpečiť prihlásenie sa Slovenskej sekcie AICT za člena a potom prechod k nášmu samostatnému pôsobeniu v rámci AICT. V lete 1992 prišiel do Bratislavy vtedajší prezident AICT, Belgičan Carlos Tindemans, ktorý sa tu zúčastnil na festivale Istropolitana, organizovanom Vysokou školou múzických umení. Keďže do rozdelenia federatívnej republiky ostávalo už len niekoľko mesiacov, rokovali sme s ním a navrhovali, aby sme od dátumu vzniku Slovenskej republiky (1. január 1993) mohli pôsobiť ako samostatná Slovenská sekcia AICT. To však Tindemans odmietol, pretože podľa neho aj podľa platného štatútu to nebolo možné. Vyzeralo to teda na dlhší postup. Naša žiadosť podľa jeho názoru musela prejsť celým procesom prijímania novej národnej sekcie, hoci sme už boli predtým zahrnutí v rámci československej zložky. Navyše, česká sekcia AICT mala vychádzať z československej kontinuity, a teda mohla plynule pokračovať. Štatút, žiaľ, nebol dokonalý a na niektoré situácie nemyslel.
Tak sme v roku 1993 poslali riadnu žiadosť o prijatie Výkonnému výboru (ExCom) AICT, ten sa ňou zaoberal na svojom zasadaní v Istanbule 24. mája 1993, na ktorom sme my neboli prítomní. V zápisnici, ktorú sme potom dostali, sme našli iba stručnú vetu: „7. 1. Slovenská sekcia zaslala zoznam členov a oficiálnu prihlášku.“ Nič viac. Obrátili sme sa teda na výkonný výbor s otázkou, aký je náš aktuálny status a či sa budeme môcť zúčastniť už ako samostatná Slovenská sekcia AICT na pripravovanom kongrese v Uruguayi. Výkonný výbor sa teda musel našou žiadosťou zaoberať po druhýkrát, bolo to na jeho zasadaní 6. a 7. novembra 1993 v Budapešti. V zápisnici sme si prečítali toto: „6. 1. Slovenská sekcia bola prijatá výkonným výborom v máji 1993 v Istanbule a členské poplatky bude platiť od roku 1994. Česká sekcia ostáva v AICT kontinuitne s predchádzajúcou československou sekciou.“ K tomu v tej istej zápisnici, v kolónke Opravy, doplnil výkonný výbor predchádzajúcu zápisnicu z Istanbulu o tieto slová: „k bodu 7.1. – pridať ,slovenská sekcia (…) bola prijatá‘.“
S týmto potvrdením sme sa napokon predsa len mohli hneď zapojiť do medzinárodnej spolupráce.
Rekapitulujme: Slovenská sekcia AICT podľa spomenutých dokumentov získala členstvo v AICT od 24. mája 1993 a zaplatenie poplatku 40 dolárov na rok 1994 to potvrdilo. Toto skonštatoval aj sám Tindemans a listom z 1. februára 1994 sa Slovenskej sekcii ospravedlnil za nedokonalý štatút.
Formálne sa naše pristúpenie verejne pripomenulo počas 13. kongresu AICT v Montevideu v dňoch 19. až 23. marca 1994, kde boli s naším vstupom do AICT oboznámení účastníci kongresu počas informovania o činnosti výkonného výboru v čase medzi kongresmi. V Montevideu však už žiadne hlasovanie nebolo potrebné, a to nielen čo sa týkalo nás, ale aj ďalších zmien v sekciách iných krajín (napríklad niektoré štáty mali dve súperiace organizácie kritikov, iné krajiny sa rozdelili a podobne). Právomoci pri prijímaní nových členov mal Výkonný výbor AICT a nemuselo sa k tomu robiť žiadne hlasovanie, v ktorom by sme, nepochybujem o tom, boli aj tak akceptovaní. Českú sekciu AICT v uruguajskom hlavnom meste zastupoval jej vtedajší prezident, Milan Lukeš, vážený divadelný historik, znalec anglického divadla, o. i. bývalý minister kultúry v českej vláde, a slovenskú sekciu som reprezentoval ja. V Montevideu bol za prezidenta AICT zvolený Georges Banu a schválil sa nový štatút, ktorý bol, aj na základe skúseností s našou prihláškou, vylepšený.
Už od počiatku sme sa usilovali preukázať, že slovenská sekcia bude hodnotným členom AICT. A tak sme hneď na jeseň, 21. a 22. septembra 1994, zorganizovali v Bratislave medzinárodnú konferenciu Divadlo na križovatke kultúr, kde popri domácich účastníkoch vystúpili aj kolegovia z Česka, Ruska, Rumunska, USA, Nemecka a Ugandy. O tri roky neskôr sme pripravili veľkú medzinárodnú konferenciu Divadlo bez hraníc, konala sa 17. až 21. septembra 1997. Pozvali sme veľa účastníkov, členov i nečlenov národných sekcií AICT. Do programu sme zahrnuli aj názornú ukážku divadla bez hraníc, keď sme pre všetkých účastníkov zorganizovali návštevy troch divadiel nielen v Bratislave (SND), ale aj vo Viedni (Staatsoper) a Brne (Divadlo Sedm a půl). Spolu s účastníkmi zo Slovenska (Andrej Maťašík, Miloš Mistrík, Zoltán Rampák, Miloslav Blahynka, Ladislav Lajcha, Milan Jurčo, Oľga Panovová, Ladislav Čavojský, Pavol Palkovič, Dagmar Inštitorisová, Michal Babiak, Milan Polák) vystúpili reprezentanti Francúzska, Argentíny, Turecka, Španielska, Gruzínska, Kamerunu, Bulharska, Moldavska a Mali, čo bolo zastúpenie na slovenskej divadelnej konferencii dovtedy naozaj nevídané. Výstupy z obidvoch konferencií sme potom zverejnili na stránkach časopisu Slovenské divadlo 4/1994 a 4/1997, z tej druhej dokonca trojjazyčne.
Tak sa rozbehla činnosť Slovenskej sekcie AICT. V tom čase bolo ešte dosť obtiažne cestovať do zahraničia, aj pre obmedzené jazykové znalosti. Usilovali sme sa zúčastňovať na kongresoch s referátmi o slovenskom divadle a prenášať medzinárodné poznatky na Slovensko. Mladí kritici a študenti sa začali zúčastňovať workshopov a okolo roku 2000 sme už boli dostatočne integrovaní do práce AICT. Napríklad aj tým, že Výkonný výbor AICT ma v roku 2006 vymenoval do medzinárodnej poroty Európskej ceny za divadlo. V roku 2003 som sa funkcie prezidenta Slovenskej sekcie AICT vzdal, mojou nástupkyňou sa stala Zuzana Uličianska.
Miloš Mistrík
