Divadelná turistika v Iráne

Iránske divadlo má svoju pevnú oporu v perzskej tradícii, ktorej rozmanitosť je rovnako veľká ako rozmanitosť samotnej krajiny. Aj dnešné moderné podoby tohto divadla často vychádzajú z tradičných žánrov ako Ta’zieh (šiítske martýrske hry), Kheimeh shab bazi (bábkové divadlo), niektorých aj veľmi špecifických, ako Pahlavan kachal (komédia s klaunskou postavou plešatého muža) či Baghal bazi (komédia, ktorá sa odohráva v obchode s potravinami) – a mnohých iných. História i súčasná existencia iránskeho divadla majú však aj svoje komplikované zákutia, čoho dôkazom je aj rozporuplnosť samotného festivalu Fadjr.

Súčasný festival je pokračovaním predrevolučného Medzinárodného festivalu umenia (International Art Festival), ktorého jedenásť ročníkov sa od 70. rokov minulého storočia konalo pôvodne v meste Širaz (niektoré z produkcií sa hrali napríklad aj v neďalekých ruinách slávneho Perzepolisu). Podujatie v tom čase prinášalo multikultúrnu zmes tradičného a avantgardného umenia, hostilo tvorcov z krajín od Afganistanu cez Rwandu po Filipíny a zúčastnili sa ho aj také osobnosti divadla ako Jerzy Grotowski, Tadeusz Kantor, Peter Brook, Bob Wilson či John Cage, pričom nepochybne dochádzalo k obojsmernému inšpiračnému prúdeniu, podľa odborníkov citeľnému v iránskom divadle dodnes. Islamská revolúcia v roku 1979 históriu festivalu na čas prerušila, avšak od roku 1983 sa jeho obnovená verzia koná každoročne v Teheráne, paradoxne pri príležitosti výročia víťazstva revolúcie, o čom svedčí aj názov Fadjr, označujúci desaťdňové obdobie osláv návratu ajatolláha Chomejního do vlasti. A tak kým v minulosti niektorí tvorcovia bojkotovali festival na protest proti represiám bývalého šáha Pahlavího voči jeho politickým oponentom (medzi ktorými boli aj rôzni umelci), dnes sa mu viacerí vyhýbajú práve pre nové prepojenie s politickým kontextom krajiny.

Na druhej strane je pre väčšinu tvorcov účasť na festivale cťou a jeho 34. ročník počas dvanástich dní ponúkol výber viac než stovky inscenácií. Len v hlavnom iránskom programe bolo uvedených 44 inscenácií z celej krajiny, ďalších desať bolo zaradených do sekcie „najnovšie kreácie“, osem do sekcie „nová generácia“, pätnásť do špeciálneho off-programu hosťujúcich nezávislých divadiel a približne 30 participovalo v pouličnom programe. Spomedzi šestnástich zahraničných produkcií bol zrejme najväčším lákadlom berlínsky súbor Schaubühne s inscenáciou Hamlet v réžii Thomasa Ostermeiera (tá napokon aj získala cenu poroty), nechýbali hostia z Maďarska, Španielska, Japonska, Iraku, Gruzínska, Belgicka, Francúzska či Poľska, ktorému bol venovaný aj samostatný fokus. Súťažnú sekciu programu, viac než dvadsiatku produkcií, hodnotila aj medzinárodná porota, ktorej členmi boli napríklad programový riaditeľ Wiener Westwochen 2015 Stefan Schmidtke, jeden zo zakladateľov festivalu Zlatá maska Oleg Loevskij či poľský shakespearológ Jerzy Limon. A vzácne nebolo ani stretnúť v divadelnom foyer niektorého zo zahraničných „pozorovateľov“ – dramaturgov, teoretikov či festivalových selektorov. Svojím rozsahom a spôsobom organizácie sa teda Fadjr môže smelo porovnávať s viacerými renomovanými európskymi festivalmi.

Zatiaľ nevedno, ako bude tamojšie umelecké prostredie reagovať na aktuálne zmeny geopolitickej situácie, ktoré majú potenciál uvoľniť napätie medzi Iránom a západnými krajinami a umožniť okrem iného slobodnejšie cestovanie i interkultúrnu výmenu. Isté (a pozitívne) však je, že festival, ktorého program zostavuje primárne kontrolná komisia – de facto rada cenzorov dohliadajúca na mravnú spôsobilosť prezentovaných diel – sa začal možno opatrne, no predsa citeľne liberalizovať. Pre náhodného diváka, ktorý navyše dobre nepozná miestne pomery, by sa všetko mohlo zdať celkom normálne, ale znalci domáceho divadelného kontextu ľahko rozpoznajú zmeny. Nóvom je napríklad fyzické divadlo interpretované ženami, o ktorom prekvapene hovoria tí, čo vedia, že donedávna by čosi také bolo nemysliteľné – tanečné divadlo je v krajine zakázané a už vôbec by ho nemali predvádzať ženy pred zmiešaným publikom. Ešte pred pár rokmi by sa do programu s veľkou pravdepodobnosťou nedostala ani inscenácia s kontroverzným názvom Du sexe de la femme comme champs de bataille dans la guerre en Bosnie (Pohlavie ženy ako vojnové pole v bosnianskej vojne). Obsahovo či formálne provokatívne divadlo sa však môže skrývať aj za menej explicitným názvom – pre našinca by bolo napríklad určite zaujímavé vidieť, ako iránski tvorcovia pre svoj kontext spracovali hru Vaněk Václava Havla.

Vybrať si z presýteného programu, v ktorom sa často prekrývajú aj tri či štyri predstavenia naraz, takmer bez znalosti domácich tvorcov (a bez objemného katalógu, v ktorom sa listuje odzadu a dostala som ho k dispozícii až tesne pred mojím odchodom), nebolo jednoduché. Vždy je však naporúdzi niekto z miestnych či z pravidelných hostí, kto dokáže dobre poradiť. Napokon sa mi počas troch dní podarilo vidieť až prekvapivo vyváženú vzorku piatich inscenácií, medzi ktorými bolo autorské divadlo, inscenácia ruskej klasiky, výpravná historická dráma na veľkom javisku, komorná monodráma v nezávislom undergroundovom priestore aj bábková opera.

Nevýhodou by sa mohla zdať absencia titulkov (občas nahradených aspoň anglickou synopsou na papieri), aj vzhľadom na to, že všetky inscenácie boli napriek silnej výtvarnosti postavené na slove. Inscenácia, kde sa tento problém prejavil asi najvypuklejšie, bol Dostojevského Crime and Punishment (Zločin a trest). Hoci tvorcovia spracovali známu predlohu, vďaka čomu jazyková bariéra nebránila porozumeniu, bolo by zaujímavé vedieť, ako presne narábali s textom – jediné, čo sa dá povedať s istotou, je, že ho výrazne zredukovali do podoby hodinu a pol trvajúceho predstavenia. Príbeh vraždiaceho Raskoľnikova umocnili expresívne nadsadenou štylizáciou, výtvarne podčiarknutou kostýmami a výrazným líčením, pripomínajúcim postavičky z Rocky Horror Show. Inscenácia, ktorá má spočiatku nádych insitnej naivity ako v rozprávke o Mrázikovi, sa rýchlo ukáže ako remeselne vydarená ironizujúca adaptácia, ktorej silnou stránkou boli najmä textové pasáže upravené na piesne a koncentrované, priam fyzické herectvo.

Ďalšou inscenáciou, v prípade ktorej titulky napokon neboli až také potrebné a plnohodnotným divadelným zážitkom bolo už len pozorovať formálny prístup súboru, bola bábková opera režiséra Behrooza Gharibpoura. Jeho meno sa spája s autorstvom minuloročného posolstva k Svetovému dňu bábkového divadla a ide o v súčasnosti zrejme najznámejšieho bábkara v krajine, ktorej bábková tradícia siaha 5 000 rokov dozadu. Inscenácia Mawlawi Puppet Opera (Mawlawiho bábková opera) čerpá námet z obdobia mongolského dobytia územia terajšieho Iránu, jej hlavný hrdina Mawlawi je synom zavraždeného sultána, ktorý hľadá zmysel svojho života na zemi. Jeho príbeh však v očiach cudzokrajného diváka zatieňuje jedinečná forma, pri ktorej sú bábkovodiči a operný zbor celkom skrytí nad scénou a na javisku sa pohybujú len „spievajúce“ marionety. Bábky sú tu realistickými miniatúrami ľudí, avšak ich vodenie nie je natoľko minuciózne v gestách a pohyboch. Tradičné orientálne melódie a podmanivý spev vytvárajú autentickú atmosféru perzských rozprávok pre dospelých, s čím kontrastuje moderná práca so svetlom a projekciou, v našich zemepisných šírkach v bábkovom divadle nie veľmi obvyklá.