Festival v Avignone patrí už niekoľko desaťročí k referenčným divadelným prehliadkam. Prezentuje sa tu bohatá paleta divadelných žánrov, od pouličného divadla či komorných produkcií až po veľké výpravné inscenácie. Od roku 2018 sú súčasťou festivalového programu aj svetové premiéry inscenácií z cyklu Histoire(s) du Théâtre, vytvorených pod značkou Mestského divadla v Gente – NTGent.
Koncept série dokumentaristicko-metaforických inscenácií vznikol na podnet režiséra a umeleckého riaditeľa divadla, Mila Raua. Odkazuje ním na dokumentárne filmy Histoire(s) du Cinéma francúzskeho filmára Jeana-Luca Godarda, ktorý poskytol filmovému publiku niekoľko samostatných dokumentárnych filmov, čím vznikol prehľad o kľúčových momentoch v dejinách európskej kinematografie.
Názov Histoire(s) du Théâtre otvára niekoľko možností k uchopeniu témy. Slovo histoire má vo francúzštine význam história, ale aj príbeh. Pozvaní režiséri sa môžu zamyslieť nad tým, ako určité udalosti, ktoré zmenili ich život, prenikajú do ich umeleckej práce. Takto majú v rukách platformu pre uchopenie rôznych myšlienok, nápadov, riešení, utopických predstáv či osobných snov.
Prvým režisérom, ktorý predstavil svoj príbeh divadelnému publiku, bol práve Milo Rau. Odvtedy NTGent pravidelne pozýva iného režiséra alebo režisérku, aby prezentovali svoje uvažovanie o divadle ako umeleckej forme, ktorá je pre nich zásadná. Po Milovi Rauovi, Faustinovi Linyekulovi a Angélice Liddell sa štvrtou režisérkou, ktorá vytvorila divadelnú metaforu vlastného príbehu spojeného s divadelnou tvorbou a prezentovala ju na tohtoročnom avignonskom festivale, stala Miet Warlop. Jej inscenácia dostala názov One Song.
Belgická umelkyňa siahla do osobných spomienok a životných udalostí, ktoré ju ako pôvodne vizuálnu umelkyňu priviedli k divadlu. V dobe, keď končila vysokoškolské štúdium, spáchal jej brat samovraždu. Prežívanie tejto straty spoločne s priateľmi, ktorí pri nej stáli, ju inšpirovalo vytvoriť spoločné requiem, akýsi choreograficky riadený rituál. Cyklus života spojila s konceptom rituálneho koncertu, pričom hudbu vníma ako prostriedok odvahy otvoriť sa a zároveň vytvoriť kolektívne spojenie.
Miet Warlop premenila historické nádvorie Cour du lycée Saint-Joseph z 19. storočia na súčasný športový štadión s tribúnou. Predstavenie sa začínalo rozcvičkou „atlétov“ a nadšeným skandovaním fanúšikov na tribúne. Priestorom sa šírilo exaltované fandenie a cez megafón aj nezrozumiteľný zhluk slov športovej komentátorky prehĺtajúcej slová. Divákov okolo pódia a na tribúne po celý čas povzbudzovala roztlieskavačka – herec oblečený v bielom trikote a krátkej sukni. Piati športovci-hudobníci sa koncentrovali a mechanicky opakovali rutinný strečing, zahrievajúc sa pred štandardným atletickým výkonom. Následne sa každý z nich presunul k náčiniu a zápolenie sa rozozvučalo i rozhýbalo v rytme jedinej piesne, ktorá sa cyklicky opakovala počas nasledujúcej hodiny. Jej text napísala Miet Warlop a hudbu zložil Maarten Van Cauwenberghe, žánrovo sa pohybujúc na hranici rocku či indie rocku.
Publikum sledovalo päticu atlétov-hudobníkov. Bubeník v rýchlom tempe pobehoval medzi jednotlivým bicími nástrojmi z dekonštruovanej zostavy v celej šírke javiska. Gymnastka na kladine predvádzala choreografickú zostavu, počas ktorej neúnavne hrala na husliach. Kontrabasista počas hry opakoval sed-ľahy. Hráč na klávesy skákal na odrazovom mostíku, aby dosiahol na svoj nástroj pripevnený na vrchu rebrín. A napokon spevák na bežiacom páse spieval naživo, v hodinovej slučke počas celého trvania predstavenia, jednu pieseň. Každý hudobník teda podával umelecký a zároveň športový výkon, a to všetko v pravidelnom tempe metronómu, ktorý celé zápolenie odštartoval. Cyklicky opakovaná živá skladba sa výrazovo menila, herci budovali napätie atmosféry striedaním pocitov adrenalínového nabitia a fyzického vyčerpania, náladu ovplyvňoval aj burcujúci zbor fanúšikov na tribúne.
Miet Warlop tak vytvorila metaforu zápasu ľudí s časom – vo význame všetkých nás, ktorých stopky drží v rukách život. V jej inscenácii nebolo jednotlivca, ktorý by vynikal, neexistovala žiadna hlavná postava, nikto nežiaril individuálne. Išlo o kolektívny výkon, pričom všetky party a úlohy boli rozdelené férovo. Z javiska počas celého predstavenia sálala radosť zo spoločného diela, ktoré v hľadisku podnecovalo pocit fascinácie a zároveň zapojenia, vďaka spoločnému zážitku zo živého koncertu. Chytľavý „beat“ hudby spojil divákov v podupkávaní nohami či pokyvkávaní hlavami v rytme hudby.
„Run for your life. Till you die. Till I die. We all die,“ to sú slová refrénu skladby, ktorá neúnavne znela z javiska. Únava z výkonu však postavy postupne zmohla. Jeden po druhom strácali sily, no tí vytrvalejší preberali ich hudobné party, aby pieseň znela ďalej. Obraz kolektívneho úsilia prezentoval ľudské odhodlanie i schopnosť ísť až na hranice fyzických síl, pokiaľ spoločný cieľ dáva väčší zmysel než individuálne potreby.
Katarína Kučová
Cestu kritičky na festival podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.
