Argentína nemiluje vášnivo len svoju niekdajšiu prvú dámu Evu Perón či svoju bývalú prezidentku, „kráľovnú“ Cristinu, ale aj divadlo. To zistíte veľmi rýchlo zo spontánnych reakcií publika, z profesionálneho majstrovstva mnohých účinkujúcich, ale aj z intenzívnych debát divadelníkov. Pri prechádzkach po Buenos Aires je problém nenatrafiť na žiadny divadelný pútač. A môžete si skutočne vybrať – od honosného Teatra Colon postaveného v eklektickom štýle na začiatku storočia na jednej z hlavných dopravných tepien mesta, až po jednoduché alternatívne scény v menej honosných častiach. Stručne povedané – humor novej vlny argentínskeho filmu, ktorý oceňujú už filmoví diváci po celom svete (vrátane Slovenska, kde v klubovej distribúcii absolútne zarezonovala argentínsko-španielska koprodukčná snímka Divoké historky) má svoje hlboké divadelné korene.
Inak, Evu Perón nenájdete len na magnetkách, na morbídne romantickom cintoríne v dobrej štvrti Recoleta či v jej vlastnom múzeu Evita, ale aj na bankovkách. Nie „ešte stále“, ale „najnovšie aj“ , keďže sa v histórii Argentíny našli ešte kontroverznejšie dobyvateľské osobnosti, ktoré bolo treba nevyhnutne nahradiť na ich stopesesovke. A samozrejme, nechýba ani v divadle. Perónovej „transverzia“ odvážne svieti na plagáte k nedávnej inscenácii ich národného divadla Teatro Cervantes – Teatro Nacional Argentino v rámci dvojprogramu Eva Perón / El homosexual o la dificultad de expresarse (Homosexuál a ťažkosti vyjadriť sa), ktoré napísal frankofónny Argentínčan, spisovateľ i vizuálny umelec, jeden z prvých predstaviteľov gej hnutia, ktorý si hovoril jednoducho Copi.
Grotowski stále živý
Na 17. ročníku festivalu Experimenta Teatro v Rosariu, ktorý prebiehal v dňoch 7. – 13. augusta 2017, sme sa spoločne s Vladislavou Fekete zúčastnili na základe pozvania organizátorov. Ide o medzinárodné stretnutie experimentálnych divadelných skupín. Hosťujúce divadlo El Rayo Misterioso má totiž v domácom prostredí povesť lídra alternatívnej scény a už viac ako dve desaťročia pracuje pod umeleckým vedením Alda Eli-Jatiba, ktorého režijný prístup je inšpirovaný predovšetkým Mejerchoľdovou biomechanikou. Výrazný vplyv na formovanie súboru, ale aj spomínaného festivalu má aj herecká protagonistka súboru María de los Ángeles Oliver.
Rosario je z pohľadu turistov vnímané skôr ako príjemne „malé“, len niečo vyše miliónové rodisko Che Guevaru. Kultúrny život tejto regionálnej metropoly vzdialenej od Buenos Aires asi 4 hodiny cesty autobusom však nie je vôbec prehliadnuteľný. Tento rok sa festivalu alternatívneho divadla v Rosariu zúčastnili skupiny a jednotlivci nielen z Argentíny či zo susednej Brazílie, ale aj z Kanady, Chorvátska či Španielska. Účasť slovenských zástupcov bola prvým naším kontaktom s týmto podujatím. Domáce divadlo so svojou neopakovateľnou komornou atmosférou nachádzajúce sa na predmestí sa prezentovalo dvomi produkciami Dionisos Aut a El Fabuloso Mudo de la Tia Betty. Kým prvý príbeh vychádzal z dionýzovského mýtu a venoval sa jeho rôznym – z kresťanského pohľadu aj veľmi odvážnym – interpretáciám, druhý sa pokúšal dostať sa hlbšie do kolektívneho podvedomia, v ktorom sú vraždy a krutosti stále prítomné až po hranicu sociálnej deštrukcie. Obe predstavenia sa vyznačovali výbornou prácou so svetlom, hudbou a rytmom, ktorá dokázala navodiť výrazné divadelné atmosféry. Obdivuhodná bola aj pohybovou zdatnosťou hercov a silným duchom kolektívnej práce.
Nadpriemerným bol spomedzi festivalových produkcií aj výkon piatich mladých tanečníkov pod názvom Cinco, ficcion física, ktorý vychádzal z fixovaných improvizácií a pracoval s nimi nie nepodobným spôsobom, ako náš čisto mužský tanečných súbor Les SlovaKs. Hoci téma boja o získavanie moci v rámci skupiny, ktorú striedali momenty intimity a zdanlivého bezpečia, nebola až taká inovatívna, inscenácii nechýbal choreografický vtip ani fyzická dispozícia účinkujúcich.
Hereckými výkonmi presvedčila aj skupina Cajamarca Teatro z Mendozy, ktorá pozostávala z pedagógov tamojšej hereckej školy, autentickej Marcely Montero a hravého Guillerma Tronscosa. Herecké akcie sa odohrávali doslovne medzi divákmi, ktorí sedeli na stoličkách rovnomerne rozdelených po celej javiskovej ploche. V inscenácii Tiempo Compartido pripravenej režisérom Víctorom Arrojom skúmali protagonisti herecké i ľudské konvencie správania sa. Inscenátori si pomáhali textami známych hier, ale aj improvizáciami. Herecky ani inscenačne nepresvedčila kanadsko-salvadorská skupina Pacu Pereas The-A-Tro.
Festival je známy tým, že sa v rámci neho organizujú aj praktické workshopy pre divadelníkov s použitím techniky, ktorou domáce divadlo pracuje a s ktorými prišlo Teatr Laboratorium Jerzyho Grotowského či dánske divadlo Odin Teatret. Už tradične sa počas festivalu v Rosariu koná aj veľa stretnutí pre kritikov i divadelných profesionálov. V priestoroch divadla sa do neskorých nočných hodín konali diskusie nielen k jednotlivým predstaveniam pod vedením skúseného domáceho kritika Julia Cejasa, ale aj o všeobecnejším témach, ktorými žije argentínske divadlo. Počas dňa sa uskutočnili aj prezentácie vybraných národných divadelných scén (Talianska či Chorvátska), predstavenia odborných publikácií (Grotowski y Companía), stretnutia dramaturgov divadiel pod vedením Aldemara Araúja či premietania filmových dokumentov (La Biomecánica).
Vladislava Fekete sa svojím príspevkom aktívne zúčastnila na stretnutí riaditeľov festivalov, ktoré sa uskutočnilo v modernom centre CCPE. Prezentovala na ňom predovšetkým slovenský festival Nová dráma/New Drama. Ja som na stretnutí divadelných kritikov v tej istej sále predstavila projekt monitoringu divadla, na ktorom Slovenské centrum AICT pracuje už takmer desať rokov. Zároveň som sa zapojila do diskusie o všeobecných otázkach divadelného života, aj argentínski divadelníci sa sťažovali na nedostatok kritickej reflexie produkcií menších divadiel nepôsobiacich v divadelných centrách, či súborov stojacich mimo divadelného mainstreamu, na nezáujem komerčných periodík o recenzie nezávislých projektov, slabé finančné ohodnotenie divadelníkov a podobne. Hovorilo sa však aj o potrebe zlepšovania vzťahov medzi divadelnou kritikou a praktickými divadelníkmi.
Po niekoľkých dňoch strávených na festivale v Rosariu sme sa vrátili do Buenos Aires. Toto mesto sa v sprievodcoch notoricky označuje za Paríž Južnej Ameriky, z divadelného hľadiska je však skôr akýmsi New Yorkom. Pri stánku, v ktorom sa predávajú divadelné lístky, je takmer vždy rušno. V tomto meste si vraj len počas jedného víkendu môžete vybrať z ponuky pozostávajúcej okolo tristo rôznych titulov.
Tamojšou „broadway“ je Avenida Corrientes. Na budovách lemujúcich rušnú obchodnú ulici si nemôžete nevšimnúť početné divadelné bilbordy, ktoré volajú pomerne agresívnym spôsobom divákov na neopakovateľné zážitky a tú najlepšiu zábavu. Tej sa údajne dočkáte pri komédiách či muzikáloch typu Niekto to rád horúce. Miestnou inováciou je, že tituly sa promujú nielen cez hercov, ale aj pohľadmi na rozosmiate publikum. V jednej divadelnej budove sa skrýva často aj niekoľko sál rôznych veľkostí, a tak na plagátoch neprekvapia ani o niečo náročnejšie tituly ako napríklad Meno autorov Matthieua Delaporteho a Alexandra de La Patellièrea, ktoré u nás ponúka Štúdio L+ S. Argentína je krajinou prisťahovalcov, samozrejme aj tých zo Slovenska. Našinci sem za prácou prichádzali nielen v rámci povojnovej vlny emigrácie nacistických kolaborantov. Preto – ako nám domáci vysvetľujú – nemajú problémy ani s prekladmi hier z rôznych menšinových jazykov. V Argentíne nikoho neprekvapí na plagáte titul zo vzdialenej Európy. Divadlo zostáva populárne medzi ľuďmi aj napriek – či možno práve vďaka – ťažkej ekonomickej kríze, ktorú táto krajina zažíva v posledných desaťročiach.
„Buenos Aires je pre španielsky hovoriace krajiny tým, čím je New York pre anglofónne krajiny. Ak sa nejaká hra presadí tu, preberú ju veľmi skoro aj v Španielsku či v iných krajinách južnej Ameriky,“ tvrdí Nikolina Zidek, Chorvátka so českými koreňmi, prekladateľka a manažérka, ktorú sme v rámci našej cesty v Buenos Aires vyhľadali. Žije striedavo v Španielsku aj v Argentíne, dobre pozná obe divadelné kultúry. Dozvedáme sa, že sa jej v tamojšom prostredí podarilo presadiť hneď niekoľko chorvátskych hier, jej preklady vychádzajú aj knižne. Informovala nás o možnostiach a výzvach prezentácie dramatikov z východnej Európy v rámci španielsky hovoriacich krajín, predovšetkým na juhoamerickom kontinente.
Divadelný program sme si doplnili návštevou špecifického predstavenia Teatro x La Identidad. Ide o projekt budovaný na báze dobrovoľného zapojenia hercov, ale aj režisérov, ktorý sa uskutočňuje už od roku 2001, odkedy priniesol na scénu 41 nových hier v 14 divadlách. Zapojili sa doň nielen začínajúci, ale aj etablovaní umelci. Je sponzorovaný miestnou skupinou zameranou na ochranu ľudských práv s názvom Abuelas de Plaza de Mayo. Tvoria ju doslovne staré mamy takmer štyroch stovák detí, ktoré „zmizli“ v rokoch 1976 ‒ 1983, keď v Argentíne vládol vojenský režim. Išlo prevažne o deti zabitých odporcov režimu, ktoré si „adoptovali“ predstavitelia vládnych štruktúr tak, že ich pôvodné identity úplne vymazali zo všetkých dokladov a vychovávali ich ako vlastné. Až dnes sa mnohé z týchto detí opäť dostávajú do kontaktov so svojimi biologickými rodinami. Z celkového počtu sa nateraz podarilo identifikovať len niekoľko desiatok z takto ukradnutých detí, keďže sa na ilegálnych adopciách podieľali aj vtedajší vrcholní predstavitelia krajiny, ktorí mali prístup k štátnej administratíve. Dnes preto pri identifikácii pomáhajú skôr genetické banky, ako pred rokmi sfalšované doklady. Oficiálne štatistiky hovoria celkovo o deviatich tisícoch násilne odvlečených ľudí počas celého obdobia diktatúry, nezávislé organizácie však tvrdia, že tento počet je oveľa vyšší, šplhal sa možno až k tridsiatke tisíc obetí.
Celý projekt začal popularitou inscenácie A propósito de la duda, ktorý hovoril o identite mladých ľudí, ktorí sa narodili disidentom v tajných centrách mučenia. Paradoxom je, že boli „vychovávaní“ rodinami vysokých generálov, ktoré sa priamo či nepriamo podieľali na vraždách ich vlastných rodičov. Hry teda vypovedajú o generácii detí, ktoré dodnes znášajú následky činov, ktoré sa udiali pred desiatkami rokov. Bojovníci za ľudské práva v tejto krajine využívajú nielen masívne kampane a divadlo, ale napríklad aj filmy, vrátane filmu The Official Story (Oficiálna verzia), ktorý vyhral Oscara za najlepší zahraničný film v roku 1985.
Inscenácia, ktorú sme videli, bola z pohľadu nášho divadelného kontextu v mnohom špecifická. Lístky sa síce rozdávali zadarmo, ale bolo si kvôli nim potrebné vystáť niekoľkohodinový rad na rušnej ulici. Obecenstvo bolo veľmi rôznorodé – od babičiek, ktoré si ešte diktatúru pamätali a na záver vášnivo postojačky tlieskali – až po maličké deti, ktoré si matky neváhali so sebou na toto predstavenie vziať vzhľadom na istým spôsobom komunitný charakter podujatia. Začiatok predstavenia bol na domáce pomery veľmi skorý, dôvodom je, že sa takto mohli doň zapojiť aj všeobecne známi herci, ktorí neskôr večer už budú stáť na niektorej z početných komerčných scén. V tomto konkrétnom predstavení nešlo o prerozprávanie príbehov únosov, ale o sériu krátkych monodrám, v ktorých prezentovali rôzne vrstvy spoločnosti od futbalového rozhodcu cez prostitútky z ulice až po dámu z vyššej spoločnosti. Výstupy sa vyznačovali jasnou dramaturgickou štruktúrou a vypointovaným herectvom, ktoré obecenstvo nezabúdalo oceňovať vrúcnym smiechom a potleskom.
Téma celého projektu sa však pripomínala po skončení každej časti, a to osobnou podporou projektu zo strany jednotlivých hereckých osobností. Na záver sa divákom prihovoril aj muž, ktorý bol jedným z unesených detí, a v krátkosti prerozprával svoj príbeh. Emocionalita, ale aj spoločenská závažnosť produkcie by mohli byť výzvou aj pre našich divadelníkov.
Návšteva divadelnej Argentíny bola zaradená do plánu zahraničných mobilít Slovenského centra AICT, ktoré získali podporu z grantu podaného na Fond na podporu umenia v roku 2017.
Experimenta Teatro, Encuentro Nacional e Internacional de Grupos, Rosario, Argentína
17. ročník
7. – 13. august 2017
