15. ročník Medzinárodného divadelného festivalu Boska Komedia sa uskutočnil počas desiatich snehom zaviatych decembrových dní (7. – 16. 12. 2022) v centre niekdajšej Galície – v poľskom kráľovskom meste Krakove. Kurátorom festivalu je Bartosz Szydłowski, umelecký šéf Divadla Łaźnia Nowa v Nowej Hute, rozľahlej obytnej štvrti postavenej Sovietmi v päťdesiatych rokoch 20. storočia pre pracovníkov oceliarní. Ide o nadšenca, ktorý do svojho polis už od roku 2007 prináša predstavenia z celého Poľska. Krajina s 38 miliónmi obyvateľov nedávno prijala milióny utečencov zo susednej Ukrajiny a mnohí jej obyvatelia sa aktívne zapájajú do humanitárnej pomoci. Aj prostredníctvom divadelného umenia, ktoré je pre mnohých zrkadliacim médiom obrazu sveta, poľskí divadelníci anticipujú tému poľského tabu v jeho rozmanitých podobách či prejavoch (ako kľúčovej tematickej línie festivalu), a rovnako vypovedajú o vojne, ktorá sa odohráva tesne za ich hranicami. Mnohé z krakovských divadiel otvárajú počas festivalu javiská pre inscenácie popierajúce inscenačné konvencie a predstavujúce mimoriadne atraktívne a nezvyčajné divadelné projekty. Pristavme sa aspoň pri niektorých z nich.
Fúzatý herec v uniforme rozpoznateľnej všade na svete – v tričku a kaki nohaviciach – sa točí v spoločnosti zboru tanečníkov a cynicky komentuje prekvapujúcu zmenu reality okolo neho. „Áno, toto je úloha môjho života!“ – kričí po poľsky. „Nehrám sa na prezidenta na barikádach. Ja som ten prezident!“ Publikum sa chichoce a nepretržite sa smeje počas dvojhodinového vaudevillu NaXuj. Rzecz o prezydencie Zelenskim (NaXuj. Reč je o prezidentovi Zelenskom) v réžii Piotra Siekluckého (Teatr Nowy Proxima v Krakove), ktorý bol vyhlásený za jednu z najlepších poľských inscenácií roku 2022. Bývalého komika Volodymyra Zelenského, dnes charizmatického lídra, stvárnil fyzicky podobný herec Michał Felka Felczak.
Vďaka Szydłowskému a jeho festivalu sa nápady vznášali v decembri nad Krakovom ako snehové vločky. Možno len obdivovať divadelnú kultúru, ktorá je taká zaujatá vecným hľadaním pravdy. Treba však zároveň dodať, že umenie sa nebojí posmievať sa aj sebe. V tejto inscenácii nie je najzábavnejšou postavou prezident-komik, ale umelec oblečený v sofistikovanom poľskom ľudovom kroji v podaní režiséra Piotra Siekluckého , ktorý si robí selfie v krajine, ktorej dominuje budova McDonald’s zničená vojnou. „Som poľský umelec, ktorý vám prišiel na Ukrajinu pomôcť“ – hovorí. „A chcem byť za to pochválený!“ Publikum vybuchne smiechom. V tomto inscenačnom momente je smiech najhlasnejší. Predstavenie možno považovať za jeden z najdôležitejších satirických akcentov tohtoročného festivalu.
Už v úvode textu som signalizoval, že v dramaturgickej ponuke desaťdňového divadelného maratónu zanechala vojna s Ukrajinou osobitnú stopu. Bolo tu vidno, ako sa umenie „správa“ na okraji vojnovej zóny, ako ho prebiehajúca vojna a katastrofy, ktoré spôsobuje, ovplyvňujú tu a teraz. Ako teda robiť umenie, keď sa svet rozpadá? Prezentované divadelné inscenácie nás zaviedli do sveta divadla, ktoré zápasí s vážnymi problémami, kladie si otázky, ako reagovať na choroby, ktoré sužujú západné spoločnosti. V Poľsku sa totiž nechodí do divadla, aby ste unikli svetu. Zdá sa, že mnohé, ak nie všetky inscenácie priamo a adresne smerujú k divákom: Pozrite sa, čo sa deje! Prakticky v každom predstavení umelci aktivizujú nejaký problém, ktorý zdieľa aj publikum. Na Slovensku takýchto príkladov nie je veľa, no v Poľsku sa tento prístup dôsledne infiltroval do mnohých divadelných koncepcií, čo samozrejme mení aj vzťahovú pozíciu medzi divákmi. V tomto bode, ako konštatuje bývalý umelecký riaditeľ divadla Woolly Mammoth Theatre vo Washingtone a jeden z členov poroty festivalu Howard Shalwitz, sa divadelný priestor stáva viac verejným.
Aj herci a režiséri z Ukrajiny, predstavitelia približne 3,5 milióna Ukrajincov, ktorí sa presťahovali do Poľska, prispievajú k formovaniu poľskej divadelnej scény. Dva inscenačné projekty, o ktorých budeme o chvíľu hovoriť, sú hrami spracúvajúcimi vojnové udalosti naštudovanými práve ukrajinskými tvorcami. Presvedčenie, že posolstvo je nepomerne dôležitejšie než obyčajná forma, je tu prítomné vždy. Je to aj prípad autorskej inscenácie Życie na wypadek wojny (Život v prípade vojny, Teatr im. Wilama Horzycy w Toruniu), hry ukrajinských herečiek, ktoré utiekli zo zničenej východnej Ukrajiny a uchýlili sa do kujawsko-pomorského regiónu na severovýchode Poľska. Interpretky sa snažia zobraziť príbeh ich láskyplného a súťaživého vzťahu, ktorý si vytvoria v čase, keď sa ich domov rúti do záhuby. Počas 90-minútového predstavenia sa na obrazovke objavuje fotomontáž zbombardovaných ukrajinských miest, ktorá vyvrcholí bolestivou scénou hranou v angličtine. Jedna z herečiek stratí nervy a zvolá: „Prečo ľudia umierajú?! Prečo ľudia umierajú?! Prečo zomrieť?! Prečo by sme mali zomrieť?!“ Predstavenie je surové, neuchopiteľné, pohlcujúce, no hlboko dojímavé, vytvorené inštinktívne nielen zo skúseností umelkýň, ale aj z ich predstáv o dianí za našou hranicou.
V Akadémii divadelných umení v Krakove, pomenovanej po významnom poľskom dramatikovi a výtvarnom tvorcovi Stanislavovi Wyspianskom, poľská študentka réžie Dominika Przybyszewska predostrela ďalšiu dojemnú inscenáciu založenú na gréckom mýte s názvom Obiecaj mi, że wojny nie będzie (Sľúb mi, že vojna nebude). Jeden z jeho aktérov na margo poľsko-ukrajinských vzťahov konštatuje: „Je to bolestivá, fyzická skúsenosť. Mám na Ukrajine rodinu. Aj takéto silné väzby spájajú tieto dva národy. Existuje mnoho ukrajinských umelcov, ktorí sa snažia pracovať v Poľsku bez konexií, ktorí nikoho nepoznajú.“ Uvádza tiež, že ukrajinskí umelci dostali špeciálne štipendiá od Poľského divadelného inštitútu za prácu v Sosnowci a mestách po celej krajine. Treba podotknúť, že divadelné umenie v Poľsku je prakticky úplne dotované vládou, čo má aj nevyhnutné politické dôsledky. Pravicová vláda krajiny nesúhlasí s mnohými členmi umeleckej komunity, no poniektorí zároveň podliehajú liberálnejším samosprávam, ktoré podporujú ich prácu. „Mám málo príležitostí byť hrdý na svoju krajinu, čo sa týka pomoci poskytovanej Ukrajincom. Toto je jedna z nich,“ dodáva herec.
Narúšanie divadelných konvencií bolo najviditeľnejšie na festivalovej inscenácii jedného z velikánov poľského divadla – 79-ročného režiséra Krystiana Lupu. Zdá sa, že umelecký tvorca sa zdráha vzdať kontroly nad svojimi inscenáciami. Počas predstavení svojich divadelných opusov, ktoré sú poznamenané diskurzívnou epickosťou, priam minuciózne prepracovanou psychologickou drobnokresbou postáv a súčasne poetickosťou i naturalistickosťou obrazov v nevšedne kreovaných mizanscénach, sedí s mikrofónom v zadnej časti divadla, neustále prerušuje dej a dáva hercom návrhy a pripomienky. Prostredníctvom zvukového signálu je účinok evidentne zamýšľaný ako počúvanie Božieho hlasu.
Lupova inscenácia Imagine, uvedená v bohato zdobenom Słowackiego divadle, trvala vyše päť a pol hodiny. Inšpirovaná básňou Johna Lennona o pacifizme je rozsiahlym dielom, akýmsi vyprovokovaným problémom, ktorý trápi jej režiséra: Prečo staršia generácia, ktorá údajne posunula Imagine, nenaplnila svoje ideály? V istom momente predstavenia jeden z Lupových hercov, vychudnutý Andrzej Klak, využije príležitosť provokatívne nastoliť tému tragických súčasných udalostí. „Nevidíte, že na hraniciach s Ukrajinou je umiestnených 100 000 mladých Rusov?“ – pýta sa Klak. „Títo ľudia sú pripravení zomrieť, začať strieľať. Uvedomia si niekedy, aké je to absurdné, aké hrozne hlúpe a zlé?“
Iný popredný poľský režisér strednej generácie, Michał Zadara, ktorý strávil ako hosťujúci prednášajúci isté obdobie na americkej Swarthmore College, zase poznamenáva: „Všetko, čo má znaky tradície, čo je založené na remeselnej zručnosti, spôsobe, akým pracovali naši starí rodičia, bolo vymazané. Ľudia, ktorí tvorili divadlo po vojne, boli jednoducho inými ľuďmi ako tí, ktorí ho tvorili pred vojnou.“ A pokračuje ďalšou ilustráciou svojich postrehov: „Nezaujíma vás nič okrem toho, čo chcete len povedať. Ale hovoríš to, čo naozaj chceš povedať?“
Zadarov vlastný komentár nenecháva žiadne pochybnosti o tom, čo chce povedať. Dokumentuje to aj jeho angažovaná, osviežujúco neprikrášlená a politicko-spoločensky koncipovaná autorská doku-inscenácia o Sýrčanoch a iných žiadateľoch o azyl, ktorých zadržiavajú dozorcovia v dištancii na bielorusko-poľskej hranici, s názvom Odpowiedzialność (Zodpovednosť). 90-minútové dielo, opierajúce sa o fakty, sa rozvíja tak, akoby sme boli svedkami súdneho konania alebo vyšetrovania. Na scéne zaplnenej iba skladacími stolmi, doskami a notebookmi traja uznávaní poľskí herci, Mateusz Janicki, Maja Ostaszewska a Barbara Wysocka, predkladajú publiku dôkazy o zločinoch proti ľudskosti a porušovaní poľskej ústavy vládou. Predstavenie predkladá požiadavku vysvetlenia, prečo sa s týmito utečencami zaobchádza tvrdšie než, povedzme, s tými, ktorí utekajú pred vojnou na Ukrajine? „Prečo právne postavenie osoby závisí od jej pôvodu?“ – pýta sa jeden z protagonistov, keď na obrazovke blikajú obrázky migrantov uviaznutých v mraze na hranici. Pre umeleckého riaditeľa festivalu má Zadarov inscenačný projekt zásadný význam: „Veril som, že sa mi podarí vytvoriť festival o súčasnom stave človeka (…) pretože musím riešiť otázku zodpovednosti. V dnešnej dobe musíte byť zodpovední aj za ostatných.“
K vytvoreniu ďalšej sugestívnej inscenácie demaskujúcej iný typ tabu tému prispeli interpreti a tvorcovia z poznaňského Poľského divadla. Na plošine v strede javiska je umiestnené telo staršieho muža, ktorý sa pripravuje na pohreb. Už niekoľko dní je veľmi chorý, v agonickom stave. Po smrti je vyzlečený, vyšetrený a nabalzamovaný. Vzápätí prichádza kozmetička s ceruzkami a štetcami. Rozloží náčinie a zapne hudbu, aby čas líčenia príjemne ubehol. Sledovanie tohto predstavenia tematizujúceho krok za krokom koniec života by nemalo byť obzvlášť šokujúce. Ide len o to, že postavou na pohrebnom stole je pápež Ján Pavol II.
Śmierć Jana Pawła II (Smrť Jána Pavla II.) je vynikajúco (a desivo) detailnou dvojhodinovou rekonštrukciou posledných dní úctyhodného poľského pápeža, ktorý zomrel v roku 2005. (Obvinenia zo sexuálneho zneužívania, ktorého sa dopustili mnohí kňazi, oslabili jeho pontifikát, nie však jeho osobnú charizmu.) Hra, ktorú inscenoval poľský režisér najmladšej generácie Jakub Skrzywanek, vyvolala v Poľsku silnú reakciu: od rozhorčených katolíckych atakov odsudzujúcich Skrzywankov inscenačný koncept, až k plnému napätiu pretavenému do reakcií divákov, ktorí na konci predstavenia pokľaknú v modlitbe na pápežských márach. Inscenácia je dokonalou ukážkou obmedzení a tlakov, ktoré si divadlo kladie prostredníctvom výrazových prostriedkov hyperrealizmu. Miestami fascinujúca, no neraz až preexponovane temporytmicky utlmená produkcia vyvoláva otázky typu: Prečo na javisku rozprávať o takej uctievanej a zároveň kontroverzne vnímanej historickej osobnosti? Prečo dovoliť také ostré pozorovanie, vyšetrovanie, ktoré nenecháva nič na fantázii?
Ako diváci sme dlho pozorovateľmi v pápežských vatikánskych apartmánoch, voyermi pri smrteľnej posteli. Otrasné obrazy fyzického úpadku pápeža na diváka zapôsobia svojou detailnosťou. Je pochopiteľné, aký účinok na veriacich má v katolíckej krajine portrét zraniteľného pápeža zredukovaný na prozaický obraz. Neschopný udržať moč, vydávajúci hrdelné zvuky medzi bolestivým chrčaním, môže byť ktorýkoľvek pacient na konci života. Možno to považovať, samozrejme, za jednu z perspektív 30-ročného Jakuba Skrzywanka, umeleckého šéfa Teatru Współczesnego v Štetíne. Režisér prezentuje smrť Svätého otca ako epický, emotívny moment v poľských dejinách a chápe ho tiež ako komentár k univerzálnej morálnej otázke. V predstavení zobrazujúcom strastiplne pomalú smrť pápeža sa nemožno ubrániť myšlienke, či by nebolo humánnejšie, keby do toho vstúpil lekár a ukončil jeho utrpenie (čo pri hlave katolíckej cirkvi, pochopiteľne, neprichádzalo do úvahy). Úzkosť, provokácia, využívanie divadla ako nástroja sociálneho prebudenia nie sú v tejto krajine s hrdou dramatickou a divadelnou tradíciou nijakým nóvom, čo potvrdzujú aj režiséri ako už spomínaný Skrzywanek, usilujúci sa kontinuálne vytvárať inscenácie v tomto duchu.[1]
Režisér obsadil do Smrti Jána Pavla II. vyše tucet hercov do postáv kňazov, sestričiek, lekárov a všetkých, ktorí slúžia zomierajúcemu pápežovi. Jeho záujem vzbudili nielen otázky spojené s ospravedlnením eutanázie, ale aj jeho vlastné spomienky 12-ročného tínedžera, keď skonal Svätý otec. „Uskutočnili sme vyše 70 rôznych rozhovorov s obyčajnými Poliakmi o ich spomienkach na pápežovu smrť, ba dokonca sme sa dostali k lekárskym dokumentom Vatikánu,“ hovorí režisér o scenári, ktorého tvorba trvala viac než šesť mesiacov. „Potom sme najali lekárov, odborníkov v paliatívnej oblasti, ktorí nám ozrejmili, ako sa muselo telo pápeža v posledných dňoch meniť.“ Predstavenie končí otrasným obrazom ležiaceho Jána Pavla II., obklopeného smútiacimi kňazmi a rehoľnými sestrami. Jeden z hercov sa blíži k okraju javiska a vyzýva divákov, aby sa zúčastnili na pohrebnom obrade. Rad za radom publikum vstáva zo sedadiel a stúpa po schodoch na pódium, aby obišli telo v sprievode.
Podobne ako Jakub Skrzywanek sa s poľským publikom snaží nadviazať dialóg bez pozlátka aj experimentujúca režisérka Marta Górnicka, predstaviteľka neustále sa rozrastajúcej skupine ženských divadelných režisérok v tejto krajine. Na tohtoročnom festivale síce jej divadelná produkcia chýbala, no s osobitou rezonanciou zaznelo viacero inscenácií iných režisérok. Spomeňme napríklad Annu Augustynowicz Odlot (Odlet), Katarzynu Minkowsku a jej Cudzoziemku (Cudzinka), či Annu Karasińskú, ktorá získala hlavnú cenu festivalovej poroty za inscenáciu Latwe rzeczy (Prosté veci),prinášajúcu sugestívny príbeh o životných meandroch dvoch poľských herečiek.
Organizátori Medzinárodného divadelného festivalu Boska Komedia,ktorý za svoje pomenovanie vďačí ikonickému Danteho dielu s rovnomenným názvom,spolu s umeleckými tvorcami a interpretmi počas desaťdňového divadelného maratónu predstavili heterogénnemu publiku, odbornej divadelnej obci (vrátane medzinárodnej poroty) i predstaviteľom najvýznamnejších festivalov a divadelných inštitúcií z Európy a Ameriky najnovšie diela a fenomény poľskej divadelnej scény, prekračujúce nielen geografické, ale aj umelecko-genologické hranice. V publiku rezonovali vďaka osobitosti rozmanitých divadelných estetík, v ktorých sa sprítomňovali významové nuansy tabuizovaných tém s ich špecifickými interpretačnými prístupmi, neraz aj diskurzívnej povahy.
Miron Pukan
Cestu kritika na festival podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.
Krystian Lupa a kol.: Imagine. Teatr Powszechny im. Zygmunta Hübnera, Varšava a Teatr Powszechny, Lodž, premiéra 23. 4. 2022. Réžia Krystian Lupa. Foto Boska Komedia, Snímka Natalia Kabanow.
Michal Zadara a kol.: Odpowiedzialność. Centrala, Helsinská nadácia pre ľudské práva, Salam Lab a Teatr Powszechny im. Zygmunta Hübnera, Varšava, premiéra 26. 6. 2022. Réžia Michal Zadara. Foto Boska Komedia. Snímka Krzysztof Bieliński.
Jakub Skrzywanek, Paweł Dobrowolski: Śmierć Jana Pawła II. Teatr Polski, Poznaň, premiéra 5. 2. 2022. Réžia Jakub Skrzywanek. Foto Boska Komedia. Snímka Magda Hueckel.
[1] Hoci sú manželstvá osôb rovnakého pohlavia v Poľsku nezákonné, v svojej predchádzajúcej inscenácii režisér požiadal homosexuálne páry, aby na konci každého predstavenia vstúpili do symbolického svadobného obradu. Na svoje prekvapenie nenašiel žiadnych záujemcov.
