Na 23. ročník medzinárodného festivalu Divadlo do českej Plzne lákali najmä silné zahraničné mená a tituly. Predovšetkým hosťovanie berlínskej inscenácie Nepriateľ ľudu režiséra Thomasa Ostermeiera a varšavská (A)pollonia v réžii Krzysztofa Warlikowského výrazne zvýšili mobilitu divadelnej obce. Po latke, ktorú nasadili, sa dalo iba ťažko očakávať, že by sa s nimi domáci showcase dokázal vyrovnane konfrontovať, ako sa zvyklo spomínať v súvislosti s predošlými ročníkmi festivalu. To by však v lokálnych kontextoch dokázal iba málokto.
Zahraničné hviezdy
Práve vďaka Ostermeierovmu Nepriateľovi ľudu ukázal festival ambicióznu a angažovanú tvár, divadlo, ktoré si nevystačí s divákom ako pozorovateľom, ale nástojí na jeho aktívnej účasti. Chýry o diskusii, na ktorú sa inscenácia zo Schaubühne v pomyselnom štvrtom dejstve premení, ďaleko predchádzali jej plzenské uvedenie a vyvolávali veľké očakávania. Aj tak ale ostalo publikum zaskočené zmenou perspektívy a výzvou k verejnej debate, ku ktorej na prvom festivalovom predstavení takmer nedošlo. Postave Doktora Stockmanna (Christoph Gawenda), ktorá si ľahko získa sympatie, vložili režisér a dramaturg Florian Borchmeyer do úst okrem iných aj slová z kontroverznej eseje Prichádzajúce povstanie (L’insurrection qui vient) [1]. Doktor Stockmann tak vo vyjadreniach počas svojej verejnej obhajoby tenduje až k extrémistickým myšlienkam. V tomto momente sa jeho odporcovia obrátia na diváka s rôznymi otázkami: Je možné súhlasiť so Stockmannom, ktorého myšlienky sa začínajú nebezpečne radikalizovať? Alebo sme, naopak, narazili na úskalia demokracie a slobody prejavu? Tvorcovia dômyselne aranžujú diskusiu, v ktorej prevláda dvojznačnosť; pohrávajú sa s diváckou (ne)pozornosťou, (ne)kritickým prijímaním názorov (ne)autorít. Sme zatiahnutí do debaty, v ktorej máme (či už verejne, alebo zbabelo iba pred svojím „divadelným susedom“) obhájiť niektorú zo strán. No po chvíli sa ukazuje, že tu vlastne nemožno ani s jednou zo strán bezvýhradne súhlasiť.
Ostermeier takmer brechtovsky priamo oslovuje diváka a vyzýva ho k prehodnoteniu videného. Podobné tendencie nasleduje napríklad aj pri minimálnych premenách javiskového priestoru, ktoré odlišuje využitím vysvetľujúcich „titulkov“ : napr. „U Stockmannovcov“, či „Redakcia“. Proti racionálnemu odstupu kladie zdanlivo protichodný princíp – realistické herectvo. Na prvý pohľad nesúrodá kombinácia prístupov znásobuje účinok inscenácie, ktorá zasiahne čisto divadelným zážitkom plynúcim z neuveriteľnej autentickosti ansámblu a cieleným spochybňovaním konania postáv v debate aj v otvorenom závere. Tak ako absentuje správna odpoveď, absentuje aj jasné rozhodnutie mladých Stockmannovcov v závere, keď ostávajú bezradne sedieť nad práve darovanými akciami sporných kúpeľov.
Kým Ostermeier apeluje najmä na racionalitu, (A)pollonia Krzysztofa Warlikowského a jeho divadla Nowy Teatr prináša divákovi očistec, rozumovo a emocionálne otriasajúci zážitok. Známa inscenácia, ktorá sa za šesť rokov svojho uvádzania dostala do povedomia natoľko, že časti z nej uverejnené na internete videli už tisíce ľudí, ťaživo dopadne aj na tých pripravených. Warlikowského divadelný opus je náročnou spleťou intertextuálnych odkazov, ktoré raz priamo, inokedy menej nápadne prepája tematika obete, resp. schopnosti sebaobetovania. S týmto zámerom autori textovej predlohy (Krzysztof Warlikowski, Jacek Poniedziałek, Piotr Gruszczyński) kombinujú a prepájajú úryvky z dramatických a prozaických diel od antiky až po súčasnosť. O sebaobetovaní sa nehovorí iba ako o dobrovoľnom hrdinskom čine, ktorý si vyslúži obdiv. Veľakrát je to akt nepochopený a zbytočný, ktorého následkom nemusí byť adorácia, ale paradoxne aj výčitky.
V priestore haly (na festivale bola (A)pollonia uvedená v novootvorených priestoroch DEPO2015), v ktorej šírka javiska núti diváka selektovať vnemy, sledujeme simultánne prebiehajúce scény – často nemé obrazy fyzickej brutality na pozadí paralelne plynúcej intelektuálnej slovnej výmeny. Intímnejšie momenty strieda ohlušujúca živá hudba, hrané akcie dotvára projekcia, ktorá detailne analyzuje mimiku a reakcie sugestívnych hereckých protagonistov alebo pomáha zosúčasniť antických hrdinov a božstvá.
Trojicu najvýraznejších zahraničných hostí festivalu uzatvárala ďalšia poľská inscenácia – Netopier v réžii Kornéla Mundruczóa (Teatr Rozmaitośći Varšava). Tvorcovia v nej otvárajú kontroverznú a vysoko aktuálnu (na Slovensku stále značne ignorovanú) problematiku eutanázie. Inšpirácia Straussovou operetou (ku ktorej sa tvorcovia hlásia) je čitateľná minimálne. Azda najviac ju môžeme hľadať v hudobných vsuvkách a celkovej motivácii spájať činohru s hudbou do bizarných, no efektných kontrastov, sebaironicky odkazujúc na časté bagatelizovanie skloňovaného problému. Ďalším kladom sú herecké výkony, stvárnenie panoptika postáv zhromaždených okolo zariadenia asistovanej samovraždy. Aj napriek tomu sa Netopier ocitol na chvoste silnej zahraničnej trojice. Vnímanie Mundruczóovej inscenácie silno závisí od kontextu a prostredia, v ktorom sa uvádza. Liberálne nastavenému divákovi totiž môže najmä v pridlhej prvej polovici chýbať konflikt a za skutočne akútnu môže považovať až dramaticky vybičovanú druhú časť, ktorá stavia postavy (a veľmi násilne i divákov) pred omnoho nástojčivejšie otázky.
Skromnejšia domáca ponuka
Prehliadka českých inscenácií predviedla omnoho konvenčnejší prístup k divadlu. Ocitli sme sa bližšie k domácej pôde, na ktorej ak aj nájdeme angažované prístupy a naliehavé témy, často sú ponúkané v o niečo menej atraktívnom obale. Viacerí tvorcovia sa zhodne vybrali cestou grotesknej štylizácie a odosobnených metafor, ktoré síce zasiahnu boľavé miesta, ale dá sa od nich aj veľmi ľahko dištancovať.
Pravidelne očakávaný režisér Jan Mikulášek s dramaturgičkou Dorou Viceníkovou a Divadlom Na zábradlí priniesli na festivalové javisko taktiež často prehliadanú tematiku smrti. V neurčitom, omračujúco červenom salónnom priestore,[2] ktorý v kombinácii s morbídnou atmosférou evokuje zdanie sladkastého zápachu rozkladu, vedú neznáme osoby nepretržité úvahy o smrti. Nevedno, či sú Požitkáři pozostalí, akýsi čakatelia na smrť alebo sartrovské postavy, ktoré už čelia svojmu peklu. Režisér, verný svojmu rukopisu, však nerobí ani ohľadom smrti patetické gestá a náročné monologické pasáže o ľudskej pominuteľnosti strieda s morbídnymi, čiernym humorom nasýtenými scénkami. Vpašované aj nahlas vykričané strachy však doliehajú do hľadiska rôzne. Veľa závisí od energie a hereckého nasadenia v jednotlivých výstupoch. Napriek dobre vystavanému celku a precíznym hereckým výkonom však vie byť toto hodinové čakanie na smrť miestami zdĺhavé.
Cynicky dôsledný a až mrazivo vyhrotený podhľad do zrkadla sa naskytol v inscenácii Brechtovej hry Svatba[3] režisérky Anny Petrželkovej zo Slováckeho divadla v Uherskom Hradišti. Petrželková využíva dôverne známe detaily našich domácností a rodinných osláv, karikuje lokálnu tradíciu svadieb a s týmto zámerom usádza svadobčanov do izby s nápadne staromódnou tapetou a kŕmi ich punčovým rezom. Režisérka výdatne prilieva do ohňa, hyperbolizuje a preháňa do takej miery, že mladomanželom nerozbije iba nábytok, ale hodí im na hlavy celú strechu aj so situáciou, v ktorej sa ocitli. Po zmierlivom závere ani stopy, naopak, Petrželková ešte pritvrdí a naznačí počiatok domácej tragédie. Panel predstavujúci padajúcu strechu napokon prekryje hercov a nám ostáva pohľad zvonku, cez okná, ktorými akoby sme nakúkali k susedom.
I v sérii kávových vrážd Fassbinderovej Brémskej svobody Mestského divadla Kladno odčítame zámer budovať grotesku. Ten sa však postupne rozplýva v nedôslednom využívaní prvkov štylizácie, striedaní jej silnejších a menej dôrazných momentov a následnej enumerácii mŕtvol v ružovej kuchyni. Poznanie, že aj zaujímavý dramaturgický výber môže priniesť interpretačne podvyživené naštudovanie podobne charakterizovalo dojem z Eugena Onegina. Dramaturgicko-režijný tandem SKUTR (Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský) tu nezaprel náklonnosť k poetickej romantizujúcej estetike. Napriek nešťastnému osudu a dokonca smrti jedného z hrdinov však inscenácia Klicperovho divadla vyznela akosi nekonfliktne a nezávažne. Príbeh nenaplnenej lásky síce sem-tam okorenil nadhľad a humor, chýbal však dôvod oprašovania tejto klasiky.
Formálne ozvláštnenie činoherne orientovaných inscenácií sme mohli nájsť v sprievodnom programe festivalu v podobe interaktívneho projektu Proti pokroku. Proti lásce. Proti demokracii., ktorý pod hlavičkou pražského Divadla LETÍ združil českých a slovenských umelcov. Na prvý pohľad zaujme princíp interakcie, ktorý nie je zásadne nový, ale jeho zriedkavý výskyt v našich divadlách takpovediac pridáva projektu na cene. Diváci v pozícii hráčov tejto „interaktívnej (spoločenskej) hry“ sa zodpovedaním jednoduchých otázok v bulletine delia na dve skupiny, ktoré putujú nedivadelným priestorom (konkrétne v Plzni sa návštevníci ocitli v priestoroch Fakulty designu a umění Ladislava Sutnara, ktorá je súčasťou Západočeskej univerzity). Skupiny ale nie sú fixne dané, ich zostavenie záleží na rozhodnutí jednotlivca v každom z piatich kôl. Popri každom z nich možno navyše získať nejaký z paralelne prebiehajúcich bonusov. Dojem, že si každý môže vytvoriť vlastnú inscenačnú mozaiku je teda nepresný. Aj pri všemožnom snažení nie je možné vidieť všetko. Až po záverečnú scénu „vraždenia neviniatok“ je každý z hráčov zodpovedný za svoj divadelný zážitok iba do určitej miery, aj v tom spočíva pohrávanie sa s divákom.
Logisticky a časovo náročný projekt ponúka sériu scénických miniatúr. Gro stojace na činohernom základe dopĺňa tieňohra, projekcie, živá hudba, spev, štylizácia verbálneho aj pohybového prejavu. Rezonujú najmä miniinscenácie so spoločensko-politickým podtextom, ktoré (opäť) volajú po kritickom myslení a prehodnotení názorových stereotypov. Dokážu presvedčiť obsahom aj hereckým stvárnením. Problematickejšie je už ale prehodnocovanie lásky ako jednej zo zdanlivých hodnôt súčasnosti ˗ niektoré obrázky (ne)funkčnosti medziľudských vzťahov v romantickej rovine sa javia ako priveľmi banálne. Menej výpovedné časti však dokáže niekedy zachrániť ambicióznejšia scénická forma, a naopak. V skratke sa ale nedá než prikloniť k názoru, že projekt zaujme najmä ako provokatívna divácka skladačka. Detailnejší pohľad však odkrýva nevyrovnanosť jednotlivých dielikov.
Protiváhou k tematicky náročnému hlavnému programu boli inscenácie určené detskému divákovi a aj hudobno-divadelná produkcia skupiny Boca Loca Lab. Ako už naznačuje názov rozprávky Kapela jede! aneb Není pecka jako pecka, tvorcovia z Naivního divadla Liberec v nej vychádzali z vďačnej náučnej hry s homonymami. Zamieňanie slov a významov je základom slovnej komiky aj piesňových textov, s ktorými sa kapela z tohto príbehu chystá na turné. Počiatočný nápad sa, žiaľ, ocitá iba v akejsi dekoratívnej rovine a bystré slovné hračky nie sú do deja implementované vždy úplne organicky. Bez poznania priamej reakcie detí (na festivalovom predstavení takmer nebolo vidieť vekovo adekvátneho diváka) nie je jasné, nakoľko je popri hlavnej dejovej línii (príbeh kapely) hra so slovami čitateľná. Omnoho čistejší javiskový tvar predviedlo domáce plzenské Divadlo Alfa v bábkovej inscenácii Cha Cha Cha aneb Charlie Chaplin a jiná cháska. Pôvabne starosvetské maňuškové divadlo, ktorého jadrom sú vydarené jednoduché skeče, sprevádza rozprávač a pianista v jednej osobe. Divadelná alúzia na čiernobiele filmové grotesky v skratke predstavuje známych komikov Charlieho Chaplina, Bustera Keatona, Stana Laurela a Olivera Hardyho, neustále prenasledovaných prostoduchými strážcami zákona.
Divadlo – koncert s názvom Čtyři tři dva jedna (divadelné zoskupenie Boca Loca Lab) pripomenulo pestrosť možností divadelného vyjadrovania. Subtílna, prevažne hudobná scénická forma spoluautorov Jiřího Adámka, Michala Nejtka a Martina Smolku experimentuje so zvukovou stránkou jazyka. Tzv. hovorené partitúry smerujú od abstraktného trieštenia slov vyslovených, šepkaných či nežne spievaných až k veľmi vtipnému, sebaironickému a divácky najľahšie uchopiteľnému zhudobneniu manželskej roztržky.
Najväčší z otáznikov prišiel takmer v závere festivalu s inscenáciou O hezkých věcech, které zažíváme, ktorá vyplnila jedno z posledných festivalových rán. Divadelná spoločnosť Masopust v nej vytvára akúsi kolektívnu halucináciu o malých radostiach, ktorými sa bežne nechválime. Pätica hercov rozpráva historky o sebe – o radosti z kompostovania, o nahom pobehovaní po byte, o pocite trápnosti pri vyznávaní lásky rodičom, o bežnom úsmeve na ulici a pod. Sú to jednoducho bizarné historky inšpirované každodenným životom. Všetko v scénickej koláži zahaľuje kŕčovitá radosť; smiech a výsmech balansujú nad priepasťou trápnosti či desu. Jednotlivé momenty inscenácie preto oscilujú medzi zábavou, porozumením a úplným zatratením, a to na strane protagonistov aj divákov. Ktovie či zámerne nasadili tvorcovia z Masopustu divákom opúšťajúcim festivalové dianie v nedeľu napoludnie do hláv chrobáka úvah o tom, čo divadlo je a nie je, čo sa na javisku smie a čo už naň nepatrí.
Súdiac podľa ohlasov sa ani hosťujúce inscenácie zo Slovenska, zaradené do hlavného programu festivalu (Láskavé bohyne, SND a Majster a Margaréta, Teatro Tatro), nedočkali nadšených ovácií tunajších divákov a divadelníkov. Asi sa teda vzájomne zhodneme, že organizátori festivalu Divadlo v tomto roku „premenili šancu“ predovšetkým pri výbere zahraničných hostí (najmä v prípade Nepriateľa ľudu a (A)pollonie), ktorá sa im naskytla aj vďaka finančnej výpomoci z titulu Európskeho hlavného mesta kultúry.
Článok vznikol pre časopis kød a bol uverejnený v čísle 9/2015.
Cestu na festival podporilo SC AICT (s finančnou podporou MK SR) a Divadelný ústav.
[1] Esej vydala v roku 2008 vo Francúzsku anonymná skupina autorov Comité invisible (Neviditeľná komisia). Otvorenou kritikou západne orientovanej spoločnosti vyvolala v krátkom čase vášnivé diskusie aj za hranicami Francúzska. Odvtedy bola preložená do viacerých jazykov.
[2] Marek Cpin získal za scénografiu k inscenácii Požitkáři Cenu divadelnej kritiky za rok 2014.
[3] Originálny názov Brechtovej hry v slovenskom preklade je Malomeštiakova svadba.