V slovenskom kontexte možno pražský festival Malá inventura prirovnať k žilinskému Kiosku, ktorý už od svojich začiatkov zastrešuje nemainstreamovú divadelnú produkciu. Obe podujatia sa na seba ponášajú aj problémom, na ktorý narážajú vo vlastnom podnázve – festival nového divadla. Čo presne je ono „nové“? Nekonvenčné, nevídané a inšpiratívne?
Isteže. Snaha prekračovať hranice (ako napokon ukázal aj tento ročník Malej inventury) sa nie vždy stretne s úspechom. Ale ani v tom prípade nie je takáto tvorba jednoznačne na škodu. Vznikajú tak otázky pre dramaturgickú radu či kurátorov podobne orientovaných festivalových programov: Nakoľko majú tieto podujatia byť prezentáciou spektra rôznorodých prístupov a podôb súčasného divadla? Alebo naopak – nakoľko majú tlačiť na kvalitu a „vychytať“ najmä čerešničky? S terminologickým purizmom či bez neho je potrebné poznamenať, že 14. ročník festivalu Malá inventura a jeho februárové vydanie (22. – 29. 2. 2016) ponúkol niekoľko scénických diel, ktoré v ťažení za danými neurčitými prívlastkami skutočne uspeli.
Čo je tanec (pohyb), to sa počíta
Festivalový program mal niekoľko rovín. Ukázalo sa, že kvalitatívne najkonzistentnejšou líniou bol showcase tanečného a pohybového divadla. Ideovo zastrešil široký rámec od abstraktných filozofujúcich úvah o bytí, cez výsostne aktuálne inšpirácie s politizujúcim podtextom, až k sebaironickej snahe vystihnúť esenciu prchavých rodových kategórií. Pri „tanci“ stál program festivalu na veľmi dobre prebádanej pôde zavedených umelcov a zoskupení. Ponúkol silovú choreografiu tematizujúcu vzťahy a kontakty, ktorá vznikla koprodukciou zoskupení ME-SA, BOD.Y a choreografa Renana Martinsa de Oliveiru (Let Me Die in My Footsteps), vyčerpávajúce či energické a vynaliezavé variácie podôb pravej „mužskosti“ Mareka Zelinku a Martina Talagu (Synovial), apelatívnu mutáciu behu do pohybového jazyka utečencov z produkcie Spitfire company (Sniper’s Lake) aj vysoko estetizovanú baladickú komunikáciu telom Andrey Miltnerovej (Tranzmutace).
Ani ryba, ani rak
Akýmsi prechodom medzi výsostne pohybovým vyjadrovaním a činoherným jazykom bola autorská dokumentárna produkcia Petry Tejnorovej a kolektívu pod názvom Uhozené květinou. Jej tvorkyne, podobne ako tvorcovia inscenácie Synovial, načreli do toho, čo poznajú najlepšie – život, postavenie, vnímanie svojho pohlavia okolím a s nekonečnom pridružených stereotypov. Nápad, ktorý poteší nejedno emancipované srdce, môže byť, ako sa ukázalo aj v tomto prípade, zároveň zradným, keďže vzbura voči stereotypom už nie je nóvum. Uhozené květinou, ako tri rôzne, ale prelínajúce sa ženské svety, sú z veľkej časti pertraktovaním už známeho – nedôvery voči dobrovoľne nevydatým a bezdetným ženám či slobodným matkám, ako aj úzkoprsého diktátu módy a skostnatenej spoločnosti. V pozitívnom zmysle vytŕča najmä sólo Terezy Ondrovej, ženy s krátkymi vlasmi. Sú plné odľahčenej sebairónie, ktoré neskĺzne k prehnanej sebaľútosti a kolotoču sťažností. Celok zaujme, ak ho vnímame ako intímnu výpoveď trojice žien, nie ako generalizujúcu správu o každej z nás. V takom prípade vedie inscenácia, ako už domáca kritika viackrát trefne poznamenala, opäť iba k novým stereotypom.
Na pomedzí týchto kategórií, no s absenciou verbálneho prejavu, uviedli opäť ženy tvorkyne v zoskupení Ryba řvoucí aj inscenáciu Práce. Ide o nenútene vtipnú asociatívnu scénickú úvahu o práci ako aktivite, o jej vyčerpávajúcom predstieraní či o úspešnom vyhýbaní sa dosiahnutiu uspokojivého, hoci nenáročného, výsledku. V zapratanej dielni mlčky začínajú aktivitu dve mladé a útle, „na ťažkú prácu prikrehké“ ženy. Vykonávajú bizarné aktivity bez začiatku a konca, ktoré podčiarkuje slávnostná atmosféra takmer dokončenej úlohy. Bez snahy niečo skutočne urobiť hromadia výstupy založené na situačnej komike, pohybovom prejave, ktorý nachádza svoj základ v bežnom pracovnom či akomkoľvek nevyhnutnom pohybe tela a ten estetizujú a povyšujú miestami až na tanečný krok. Stále však s vtipom a neskrývanou (opäť!) sebairóniou robotníčok-performeriek. Aj divadlo je robota.
Po boku Ryby řvoucí prehĺbila tematiku práce, tentoraz exaktnej (alebo aspoň exaktne vyzerajúcej) minucióznej práce alchymistov, stálica nezávislej a netradičnej divadelnej scény zoskupenie Handa Gote Research & Development. V Mutus Liber, v Nemej knihe, ktorá by mala obsahovať návod na výrobu bájneho kameňa mudrcov, listujú divadelníci opäť s láskavo ironickým úsmevom. Vyžívajú sa v zdĺhavých pomalých obrazoch (vedecká práca sa samozrejme nedá urýchliť), drobných opakujúcich sa úkonoch, ktoré divákovi približuje čiastková projekcia inšpirovaná vizuálom pôvodnej knihy (často ide o video či foto interpretácie pôvodných ilustrácií). Jeho (ne)trpezlivosť testujú paralelne prebiehajúcou prípravou jedla, a kým sa vedátori posunú k svojmu výsledku o piaď, stihnú kuchári navariť pre celú sálu. Tvorcovia z Handa Gote predvádzajú na javisku premenu surovín na plnohodnotné jedlo, snahu o premenu nezrozumiteľných miniatúrnych úkonov na mystické veľdielo a to všetko zaobalené do autentickej dobovej hudobno-zvukovej kulisy. Sledovanie Mutus Liber je skôr fajnšmekerským zážitkom, ktorý, aby vyznel, musí byť skôr voyeurským potešením z vyžívania sa v tajomnej atmosfére starosvetských laboratórnych úkonov, než snahou o racionálne uchopenie videného.
Nie všetko sa blyští
Honba za originalitou však niekoľkokrát skončila aj v nefunkčnom a formalisticky vyprázdnenom scénickom tvare. Na chvoste programu sa vďaka tomu ocitla trojica umeleckých zoskupení: Depresivní deti toužíci po penězích so zastaralo interaktívnou produkciou Kabaret de Sade, Anička a letadýlko s inscenáciou Pičus není kretén či Wariot Ideal s nepochopenou a navyše repetitívnou nudou mravoučného morytátu Pirát a Lékarník.
Malá inventura
Festival nového divadla
22. – 29. február 2016, Praha
www.malainventura.cz
Aktualizované: 22.3.2018
