Po konferencii Súčasná dráma a performatívny priestor

Octavian Saiu je akademik a profesionálny divadelný kritik. Je držiteľom doktorátu z divadelných štúdií na rumunskej Národnej univerzite divadla a filmu (NUTF) a ďalšieho z komparatívnej literatúry na Univerzite v Otagu na Novom Zélande. Postdoktorandský výskum robil v oblasti britskej literatúry (modernizmu), habilitoval sa v odbore divadla a performatívnych umení. Vyučuje na fakulte divadelných štúdií NUTF, na doktorandskej škole Univerzity Lucian Blaga v Sibiu a v Centre excelentnosti pre štúdium obrazu na Univerzite v Bukurešti. Bol hosťujúcim vedeckým pracovníkom na Škole pre pokročilé štúdium Univerzity v Londýne a v súčasnosti je hosťujúcim profesorom na univerzitách v Tokiu a Lisabone. Usporiadal majstrovské lekcie na rôznych univerzitách v Európe a v Ázii, ako aj v Grotowského inštitúte.

Ako predseda konferencie a pozvaný rečník sa podieľal na niekoľkých svetových divadelných podujatiach a akademických konferenciách v Severnej Amerike, Austroázii a v Európe, k nim é patria aj Divadelná olympiáda 2016, a tiež Medzinárodný festival v Edinburghu, kde bol v roku 2013 predsedom Konferencie Samuela Becketta. Od roku 2004 býva predsedom konferencií Medzinárodného divadelného festivalu v Sibiu. Je pomocným generálnym tajomníkom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (IACT/AICT) a predsedom jej rumunskej sekcie. Publikoval články vo viacerých medzinárodných časopisoch, ako aj osem kníh o divadle. V roku 2010 mu bola udelená Cena kritikov a v roku 2013 Cena Únie divadelných umelcov (UNITER). Jeho poslednou publikáciou v angličtine je kniha Hamlet a šialenstvo sveta (2016).

Jarosław Fret je zakladateľ a vedúci člen skupiny Teatr ZAR, divadelný režisér a herec. Je riaditeľom Grotowského inštitútu, prednášateľom na Národnej vysokej škole divadelných umení (PWST) v Krakove (pobočka vo Vroclave) a predsedom rady kurátorov Európskeho hlavného mesta kultúry Vroclav 2016, ako aj kurátorom jeho divadelného programu.

V rokoch 1999 až 2003 zorganizoval sériu expedícií do Gruzínska, Arménska a do Iránu s cieľom skúmať najstaršie formy náboženskej hudby východného kresťanstva. V nasledujúcich rokoch spolu s členmi Teatr ZAR viedol expedície na vrch Athos v Grécku, na Sardíniu, Korziku, do Arménska, Turecka a do Izraela. So skupinou Teatr ZAR režíroval štyri hry. Ich Triptych Evanjeliá detstva bol uvedený v Chicagu, Los Angeles, San Franciscu, Aténach, Belehrade, Edinburghu, vo Florencii, v Madride, Paríži, Sibiu, Káhire, Naí Dillí a v Soule. V novembri 2013 dokončil dielo Armine, Sister, pre ktoré vytvoril originálnu hudobnú dramaturgiu a špeciálnu scénickú architektúru. Vyučuje a organizuje semináre v Poľsku aj v zahraničí. Medzi ceny, ktoré mu boli udelené, patria Cena za najlepšie hudobné divadlo pre Teatr ZAR od Los Angeles Times (2009), Vroclavská divadelná cena za Triptych Evanjeliá detstva (2010), ako aj prestížna Hlavná divadelná cena za fyzické/vizuálne divadlo a Cena zvestujúceho anjela na Edinburskom festivale Fringe (2012).

Organizoval a koordinoval niekoľko poľských a medzinárodných projektov pre Grotowského inštitút vrátane Roka Jerzyho Grotowského UNESCO 2009, programu Masters in Residence, medzinárodného divadelného festivalu Svet ako miesto pravdy, ako aj Divadelnú olympiádu 2016 vo Vroclave. Vďaka jeho úsiliu bolo v roku 2010 otvorené Štúdio na Grobli, nový priestor Grotowského inštitútu.

Savvas Patsalidis

Pokým bolo predstavenie chápané ako realizácia už dokončeného projektu alebo hry, ako akt stvárnenia v už vyznačenom topose, zážitok diváka sa napriek ojedinelým výnimkám v podstate nezmenil. V posledných rokoch však posilnenie divadelných environmentov a performatívneho arzenálu zmenilo mnoho vecí, najmä to, akým spôsobom umelci pracujú s inscenačnými a environmentálnymi vlastnosťami divadla.

V tejto prednáške mám v úmysle ukázať, že mnohí súčasní divadelní umelci a divadelné skupiny sú schopní najmä za pomoci netradičných prostredí alebo hraničných tém sústrediť silu živého predstavenia a vyprovokovať tak hlbšiu úvahu o spoločenských, politických a ekologicko-kultúrnych problémoch. Vyzývajú diváka, aby kriticky rozobral vopred vytvorené a ustrnuté názory a aby nanovo porozumel svojej komunite, svojmu svetu a, nakoniec, prečo nie, aj sebe samému. Mojou tézou je, že títo umelci nie sú iba tvorcami divadla, ale aj budovateľmi komunity, ktorí prostredníctvom živého vystúpenia vytvárajú silnejší pocit príslušnosti. Z tohto uhla sa chcem pozrieť na rôzne formy intervencie a zapojenia.

Tým, že do jednej skupiny zaraďujem rôzne trendy, však nechcem tvrdiť, že sú rovnaké. Nie sú. To, čo ale naozaj majú všetky spoločné, je úmysel venovať sa témam bezprostrednosti a reality a vytvárať tak  nové priestory pre svojich divákov, aby prehodnotili, čo znamená byť tu a teraz, v tomto momente, zúčastniť sa, spoznávať neznáme mapy performancie, premýšľať o politickom a ekologickom kontexte, ktorý určuje ich habitus; rozprávať sa o veciach, na ktoré sa už zabudlo alebo o ktorých sa nikto nikdy nerozprával; spolu jesť alebo vdychovať vôňu variaceho sa jedla alebo zaplatiť si za to, čo herci počas predstavenia uvarili, byť nútený opustiť zábrany spoločenského dekóra a stať sa „spekt-aktérom,“ s cieľom využiť to, čo sa naučil, vo svojom vlastnom živote.

Savvas Patsalidis je profesorom dejín a teórie divadla a performancie na Aristotelovej univerzite v Solúne, na Gréckej otvorenej univerzite, na Divadelnej akadémii Národného divadla Severného Grécka a pravidelným prednášateľom na postgraduálnom programe Divadelnej fakulty Aristotelovej univerzity. Je autorom trinástich kníh o divadelnej a performančnej kritike/teórii a editorom ďalších trinástich. Uverejnil mnoho článkov v Grécku a v zahraničí, z ktorých väčšina sa venuje dejinám divadla a teórii performancie. Od roku 2016 je predsedom Gréckej asociácie divadelných a performatívnych kritikov. Dva roky zastával pozíciu podpredsedu ITI (Medzinárodného divadelného inštitútu v Aténach). Posledné štyri roky je kurátorom festivalu Dimitria, každoročného festivalu mesta Solún. Od roku 2017 je aj kurátorom medzinárodného divadelného festivalu organizovaného Národným divadlom Severného Grécka. V súčasnosti je šéfredaktorom časopisu Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov Critical Stages.

Manabu Noda

Imerzné divadlo sa dnes usiluje zapojiť diváka do predstavenia vtrhnutím do a narúšaním jeho subjektívnej uzavretosti. Často za pomoci inovatívnej technológie radikálne prebudováva prepojenie medzi divadlom a divákom. Otázkou je, či je zapojenie diváka jediným cieľom takéhoto predstavenia. Je napríklad možné, že imerzia tu slúži na to, aby diváka priviedla do styku s prepojením medzi umelcom a pôvodným textom. V tom prípade by bol umelcov vzťah k pôvodnému textu – a k príbehu, ktorý obsahuje – vpísaný v imerznom spôsobe, akým je hra urobená. Táto otázka sa preto netýka protikladu text/inscenácia; týka sa spôsobu, akým si vie divadlo vytvoriť vlastný modus textuality. Vo svojej prezentácii sa pokúsim na túto otázku odpovedať rozborom hry The Encounter od Complicite (premiéru mala v roku 2015 na Medzinárodnom festivale v Edinburghu, režíroval a zinscenoval ju Simon McBurney). Vďaka binaurálnej zvukovej technológii a slúchadlám, ktoré sa obecenstvu rozdajú, sa hra odvíja v mysli každého diváka osobitne. Text, na ktorom je táto hra založená – kniha Amazon Beaming (1991) od Petra Popesca – opisuje stret Lorena McIntyra, fotografa pre National Geographic, s dovtedy neobjaveným kmeňom v Amazonskom pralese. Predstavenie zdôrazňuje aj McBurneyov zápas s textom, ktorý sa prekrýva s problematickou povahou dvoch prepojení v pôvodnom texte: jednak medzi autorom a McIntyrom a jednak medzi McIntyrom a neobjaveným kmeňom, a najmä ich náčelníkom, ktorý vpadá do fotografovej subjektivity pomocou „vysielania,“ alebo inak povedané, telepatickej komunikácie. Ak čas dovolí, tak svoj argument rozšírim aj rozborom niektorých tradičných divadelných hier nó, ako aj hier Lipsynch od Roberta Lepagea (celé predstavenie malo premiéru v roku 2008) a Zero Hour: Tokyo Rose’s Last Tape od Miwi Yanagi (premiéra v roku 2013).

Manabu Noda je profesorom na Škole umení a literatúry Univerzity Meiji v Tokiu. Špecializuje sa na dejiny britského divadla a publikuje recenzie a články o japonskom a britskom divadle v rôznych printových médiách a medzinárodných časopisoch. Eseje na tému japonského divadla predniesol na mnohých konferenciách po celom svete. Je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov v Japonsku a redaktorom časopisu Theatre Arts (IATC Japan, od augusta 2014 vychádza iba v elektronickej forme). Tiež tlmočil na workshopoch a skúškach hier The Elephant Vanishes (2003) a Shunkin (2008), ktoré režíroval Simon McBurney z útvaru Complicite. Je členom redakčnej rady Critical Stages, oficiálneho časopisu IATC.

Benny Lim

Táto práca slúži ako formálna dokumentácia toho, čo autor nazýva postmodernou sebareflexívnou drámou v kultúrnych kontextoch Singapuru, Malajzie a Hong Kongu – troch miest, kde autor býval. Kompozíciou a inscenáciou troch rôznych divadelných sérií (pozostávajúcich dokopy zo siedmich divadelných hier) v rokoch 2005 až 2017 rozoberá a skúma pojem sebareflexivity vo vzťahu k sociokultúrnej konštrukcii a dekonštrukcii rôznych miest (a priestorov). Jeden z kľúčových záverov sa týka otázok skutočnosti a autentickosti v postmodernom sebareflexívnom divadle. Je predstavenie skutočné? Sú znázornené priestory skutočné? V tejto práci predkladá pojmy „Ja-Ja, Ja-Druhí, Ja-Všetci“ ako prostriedky, umožňujúce náhľad na divadlo a skutočnosť. S týmto pojmom sa viaže aj prehodnotenie roly diváka, vrátane jeho neočakávaného zapojenia a začlenenia do predstavenia.

Benny Lim má viac než pätnásťročné skúsenosti v oblasti performatívnych umení, organizuje vyše šesťdesiat umeleckých podujatí a festivalov. Od roku 2003 vytvoril a odohral niekoľko postmoderných sebareflexívnych divadelných hier. Posledných šestnásť rokov si udržal titul „najmladšieho umeleckého režiséra“ riadneho divadelného súboru v Singapurskej knihe rekordov. V súčasnosti je odborným asistentom na Fakulte kultúrnych a náboženských štúdií Čínskej univerzity v Honkongu. Roku 2012 získal doktorát na Divadelnej fakulte Univerzity v Glamorgane vo Veľkej Británii. Od roku 2003 kriticky dekonštruuje svoje vlastné sociokultúrne ja a uvádza sériu hier, ktoré nazýva postmoderným sebareflexívnym divadlom. Pojem priestoru hrá v jeho dielach kľúčovú úlohu ako miesto, kde sa budujú významy a vznikajú kultúry. Navyše sám býval v troch rôznych krajinách a na každé z týchto miest osobito reaguje.

Joanna Klass

Na základe skúseností s vývojom nových stratégií medzinárodnej výmeny divadelných programov na Inštitúte Adama Mickiewicza vo Varšave sa autorka podelí o know-how redaktorky anglického zborníka nových poľských textov pre divadlo a predstaví aj nové projekty spolupráce: festivaly nového poľského divadla v New Yorku a v Dubline; festival Digital Play LA-Varšava, projekt Time Capsule (Varšava-Vilnius-Praha-Minneapolis-Budapešť-Bukurešť-Tbilisi-Kyjev). Ďalšou témou prezentácie bude aj nová medzinárodná antológia päťminútových hier.

Joanna Klass predstavuje poľské divadlo po celom svete, v New Yorku, Paríži, Moskve, Edinburghu, Santiagu, Sao Paule, Soule, Hongkongu a v Istanbule. Dva roky bola riaditeľkou Roka Jerzyho Grotowského. V rámci činnosti vedúcej odborníčky pre divadelné a tanečné programy na Inštitúte Adama Mickiewicza vo Varšave razila cestu niekoľkým novým projektom: programom medzinárodných pobytov, podporujúcim začínajúcich umelcov a zameraným na novú dramaturgiu. Medzinárodnú spoluprácu dramatikov skúmala v dramaturgických prekladoch do knihy (A)polónia: Divadlo a divadelné texty v dvadsiatom prvom storočí, zborníka súčasnej poľskej drámy, ktorý vyšiel v roku 2014 ako súčasť série In Performance od Seagull Books (redaktori: Krystyna Duniec, Joanna Klass, Joanna Krakowska). Pracuje tiež ako nezávislá kurátorka multidisciplinárnych projektov, vrátane dvoch edícií WAR<SO>VIE (otvoreného festivalu zameraného na performatívne umenia vo verejnom priestore); spolupráce s Warsaw Bauhaus a inými nezávislými, činne orientovanými kreatívnymi útvarmi, ktoré sa zaoberajú umením a spoločenskou zmenou. Roku 2016 vytvorila program pre Centrum spolutvorby Curie City, ktorý sa konal v opustenom mäsiarstve v centre Varšavy. Projekt Time Capsule vznikol v rámci „Curie City – inkubátor experimentálneho umenia vo Varšave“.

Dáša Čiripová

Napriek tomu, že termín imerzívneho divadla je v medzinárodnom divadelnom kontexte už etablovanou formou mnohých súčasných projektov, do slovenského nezávislého divadelného prostredia ho priniesla až minulý rok česká režisérka Petra Tejnorová. V spolupráci s Divadlom Petra Mankoveckého umožnila divákom zapojiť sa do deja, čiastočne ho ovplyvňovať a do značnej miery spoluvytvárať. Na viacerých poschodiach zdevastovanej budovy nad Urban Housom v centre Bratislavy sa odohrávali príbehy postáv z  hry Poruchy (Vianoce v Stalkvile) inšpirované hrou nemeckého dramatika Falka Richtera. Prvky imerzného divadla sa objavili aj v performatívnej inštalácii Princípy newspeaku podľa dodatku k románu Georgea Orwella 1984 v Štúdiu 12 v réžii Rastislava Balleka. Tieto dva pokusy však nie sú jedinými v slovenskom divadle, ktoré pracujú s prostriedkami dnes tak obľúbenej a hravej formy. Aj na našej divadelnej scéne, rovnako ako na svetovej, sa vyskytli ojedinelí predchodcovia, ktorí pracovali podobným spôsobom, no bez konkrétneho pomenovania či termínu.

Dáša Čiripová absolvovala divadelnú vedu a latinčinu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracovala v Divadelnom ústave, vo Filmovom ústave a v Goetheho inštitúte v Bratislave. Je spoluzakladateľkou časopisu kød – konkrétne o divadle, ktorý viedla ako šéfredaktorka v rokoch 2010 – 2014. Momentálne pracuje  v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV Bratislava, pedagogicky pôsobí na Katedre divadelných štúdií VŠMU a zároveň je doktorandkou na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pravidelne publikuje v rôznych periodikách a venuje sa aj divadelnej dramaturgii. Už niekoľko rokov je členkou umeleckej rady pre zahraničné divadlo pri Medzinárodnom festivale Divadelná Nitra.

Nick Rongjun YU

V posledných rokoch si čínske divadlo najmä vo veľkých mestách prisvojilo radu nových priestorov. Zároveň sa imerzné divadlo stáva v Číne čoraz populárnejším, od experimentálnych inscenácií po komerčné hry, medzi nezávislými útvarmi aj národnými divadlami. Čínske verzie populárnych imerzných hier z Londýna a z New Yorku, ako napríklad Sleep No More alebo Peter Pan, boli uvedené v Šanghaji a v Pekingu. Na druhej strane niektorí mladí čínski umelci začali s vlastnou imerznou tvorbou pre všemožné priestory, od univerzít po továrne; čínske operné predstavenia boli zinscenované už aj v čínskych záhradách a tým sa začlenili do životov skutočných ľudí.

Berúc si príklad od súčasných divadelných hier, niektoré z týchto nových inscenácií sa intensívne zaoberajú perfomativnými priestormi, v ktorých sa uskutočňujú, a využívajú pritom technológie a multimédiá, ako aj miestnu kultúru. Spojenie tradičnej kultúry s modernou spoločnosťou je v Číne dôležitou témou, a preto nie je prekvapením, že sa ňou tieto predstavenia zaoberajú. Od priestorov tradičnej opery po súčasnú drámu, predmetom tejto prednášky bude imerzné divadlo v Číne – medzi tradíciou a inováciou.

Nick Rongjun YU, tiež známy ako Nick, je oceňovaný dramatik, riaditeľ Medzinárodného festivalu komédie v Šanghaji a podpredseda Šanghajského združenia perfomatívnych umení. Nick získal bakalársky titul z medicíny na Šanghajskom inštitúte telesnej výchovy, v súčasnosti pracuje na doktoráte na Divadelnej akadémii v Šanghaji. Od roku 2000 napísal viac než päťdesiat scénických a filmových diel. Mnohé z jeho divadelných hier boli zinscenované nielen na SDAC a v iných čínskych divadlách, ale aj zahraničnými činohernými útvarmi, s verziami v čínštine, angličtine, japončine, turečtine, španielčine, taliančine, hebrejčine a v iných jazykoch a dialektoch. Okrem toho bola jeho tvorba publikovaná v čínštine, japončine, angličtine, španielčine, nemčine a v turečtine. Je manažérom Umeleckého divadla, Divadelného salónu a štúdia D6 Šanghajského divadelného umeleckého centra. Od roku 2005 býva riaditeľom Medzinárodného festivalu súčasného divadla v Šanghaji, každoročného podujatia, na ktorom sa zúčastňujú divadelné zoskupenia z celého sveta. V rokoch 2004 a 2007 mu Ázijská kultúrna rada udelila štipendium na výskum v oblasti kultúrnych výmenných programov v USA. V roku 2008 bol na medzinárodnom štipendijnom pobyte v divadle Royal Court Theatre.

Michel Vaïs

Rozprávačstvo sa za posledných tridsať rokov stalo dôležitou súčasťou performatívnej scény v Quebecu. I keď  má svoje korene v miestnej tradícii, táto umelecká forma sa v poslednej dobe stáva čoraz rozmanitejšou. Mnoho rozprávačov sa čím ďalej, tým viac približuje divadlu – používaním rekvizít, hudbou, svetelnými efektami, prácou s priestorom, interakciou medzi hercom a divákom a tak ďalej. Zameraním na niekoľko nových predstavení sa pokúsim tento vývoj analyzovať. V prvom, vytvorenom rozprávačkou Mafane, nie sú prítomné vôbec nijaké predmety, ale jeho súčasťou sú zaujímavé svetelné a zvukové efekty, ako aj odvážna využitie priestoru, keďže obecenstvo sedí v 360-stupňovej konfigurácii okolo rozprávačky. V ďalšom predstavení rozprávačka Françoise Crête pracuje s divadelnými rekvizitami v takmer nevídanej miere. Témou tejto prednášky bude spôsob, akým príbeh, ktorý je rozprávačom vytvorený a prezentovaný tradičným spôsobom (bez predlohy textu, ale len s náčrtom, pozostávajúcim zo sledu udalostí a obrazov, umožňujúcim improvizáciu počas predstavenia, zohľadňovanie diváckej reakcie bez „hrania,“ atď.) môže pasovať do divadelného kontextu, s ktorým sa čoraz viac rozprávačov v súčasnosti pohráva.

Michel Vaïs sa narodil v Tunisku, ale od svojich dvanástich rokov žije v Montreale (Quebec, Kanada). Bol hercom v avantgardnom divadelnom zbore, potom režisérom a dramatikom, ešte predtým, než sa na dvanásť rokov stal učiteľom. Bakalársky titul získal na Université de Montréal, magistrom umení sa stal na McGillovej univerzite a doktorát mu bol udelený na Université de Paris VIII. Dvadsaťdva rokov bol moderátorom stanice Chaîne culturelle de Radio-Canada. Od založenia časopisu v roku 1976 bol redaktorom Revue de théâtre JEU (v súčasnosti je vedúcim redaktorom), v roku 1992 predsedal Asociácii divadelných kritikov v Quebecu a vstúpil do Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Stal sa pokladníkom, potom podpredsedom a od roku 1998 je generálnym tajomníkom IATC, ktorý dodnes pracoval so štyrmi predsedami. Publikoval svoju doktorandskú prácu L’Écrivain scénique (1978), neskôr aj L’accompagnateur. Parcours d’un critique de théâtre  (2005), ktorú redigoval Dictionnaire des artistes du théâtre québécois (2008). Vaïs tiež pracuje ako prekladateľ. Jeho najnovším počinom je preklad knihy John Florio, alias Shakespeare od Lamberta Tassinariho (2016). Je aj francúzskym jazykovým redaktorom digitálneho časopisu Critical Stages/Scènes critiques.