Návšteva festivalového Avignonu predstavuje pre našinca (bez predošlej skúsenosti) vstup do paralelnej divadelníckej reality. Ani oboznámenie sa so všetkými superlatívnymi prívlastkami, ktoré už roky sprevádzajú najmä Festival d’Avignon, nepomôže odhadnúť, čo vás čaká. Možno nezaujmú všetky sprostredkované divadelné zážitky, prvonávštevníkov však zaručene pohltí atmosféra a nevídaný ruch mestečka, ktoré v júli doslova žije divadlom. Prekvapí a učarí aj vzácna symbióza, v ktorej tu koexistujú dva značne odlišné festivaly. Sofistikovanému elitnému Festivalu d’Avignon kontruje Le festival OFF d’Avignon, o 19 rokov mladšie podujatie pre skutočne otvorených teatrofilov.
NOTALLWHOWANDERARELOST alebo frankofónia je výhoda, nie nevyhnutnosť
Zaiste, divadlo nekomunikuje iba verbálne. No orientácia v programe festivalov je pre nefrankofónneho diváka do istej miery oklieštená. Prívlastok medzinárodný, ktorý v domácich podmienkach chápeme aj ako jazykovo prístupný (najväčšie slovenské a české festivaly s týmto prívlastkom titulkujú/tlmočia predstavenia do národného jazyka aj angličtiny, ale samozrejme ťažko ich budeme porovnávať) sa v prípade avignonských festivalov viaže skôr na zloženie programu, ktorý združuje divadlá a divadelné zoskupenia z rôznych krajín. Avšak podobne ako geograficky bližší Wiener Festwochen, aj Avignon je orientovaný najmä na domácich (a frankofónnych) divákov a kritikov.
Stále však platí, že problémy jazykovej zrozumiteľnosti dokáže rýchlo potlačiť divadelná mágia. Na 69. ročníku Festivalu d’Avignon bol učebnicovým príkladom tohto pravidla Ostermeierov Richard III., ktorý zbúral nielen bariéry francúzskych titulkov, ale aj ťažko zrozumiteľnej „shakespearovskej“ nemčiny.
Podľa nadšených ohlasov sa Richard III. z berlínskej Schaubühne stal nevyhláseným víťazom tohto nesúťažného festivalu. Niet divu, režisér Thomas Ostermeier predviedol nielen štúdiu zla sústredenú na tému a postavy Shakespearovej drámy, ale navyše rozohral dômyselnú manipulatívnu hru s divákom. O Richardovej vine špekuluje, zvádza divákov na cestu morálneho alibizmu. Sugestívny Lars Eidinger v hlavnej úlohe až nápadne ľahko získava divákov na stranu zákerného Richarda. Dokáže presvedčiť natoľko, že je stále ľahšie ospravedlniť zloducha a jeho činy naivitou jeho obetí, ktoré sú možno až spoluvinníkmi (ak aj nie samotnými vinníkmi) vlastných príkorí. Richardovo alibi má prapôvod už v jeho výzore. Mrzák, ktorého okato špatia telesné hendikepy, vyvoláva súcit a isté porozumenie. Aj pozitívna diskriminácia mrzáka je prvok, ktorý divákov zvádza k odobreniu Richardových činov. Elektrizujúci zážitok vyústi do výstredného konca. Richard sa nenechá zabiť, ale pácha samovraždu – alebo ju iba finguje?. Výstredné je aj jej predvedenie – Ostermeier Eidingera „obesí“ za nohu, ten na chvíľu odvisne v prítmí, oklamaní diváci ostávajú so zatajeným dychom a vzápätí ho odmenia zúrivým potleskom.
Dosiahnuť podobný úspech sa už žiaľ nepodarilo ďalšej shakespearovskej jazde, inscenácii Le Roi Lear (Kráľ Lear) v réžii riaditeľa festivalu Oliviera Pyho. K hlavnému chodu v prestížnom Cour d’Honneur v priestoroch Pápežského paláca naservíroval aj priliehavý „amuse bouche“ v podobe grotesknej Lear miniature (Miniatúra Lear). Krátka inscenácia je miniatúrna v zmysle skratky, ktorou preletí dejom drámy, aj veľkosťou jej ľahko prenosnej scény rozloženej uprostred námestia. Miniatúre vládne nadhľad a vtip, pripomína komediantov, ktorí si z Hamleta odskočili k Learovi, naznačiť mu, koľko pochabosti sa skrýva aj v jeho príbehu.
Hlavný chod na outdoorovom javisku v Pápežskom paláci bol najmä divadlom výtvarných metafor. Spočiatku sledujeme tie nápaditejšie (Learovo kráľovstvo je tu zhmotnené kusom papiera trhaného na franforce), postupne ich však nahrádzajú samoúčelnejšie obrazy. Technici, ktorí narušia divadelnú ilúziu (tiež prvok, ktorý Py využíva viackrát), postupne rozložia dovtedy používané javisko. Odnášajú panely, pod ktorými sa ukrýva hlinou pokrytý elipsovitý priestor – priepasť, do ktorej Lear upadne svojím neuváženým konaním, v ktorej blúzni a napokon sa i stráca. Zasype ho hŕba kostí mŕtvych, ktorých má na svedomí, a on, tak ako postupne všetky umierajúce postavy, zmizne v prepadlisku – akejsi diere zabudnutia. Pompézny priestor využil Olivier Py najmä ako podložie vertikálnej scénografie, ktorej dominuje svetelný nápis na priečelí Ton silence est une machine de guerre (Tvoje ticho je nástrojom vojny) a Kordéliin odmietavý postoj a neskoršie mlčanie symbolizujúci nápis Rien (Nič). V závere k nápisom pribúdajú aj klišéovité, k zemi zvesené červené stuhy – rany krvácajúcej krajiny, pomedzi ktoré sa tacká podlomený Lear.
Aj vo svojej ďalšej réžii, v monodráme Hacia la alegría (Cesta za šťastím), ktorú uviedol hlavný program festivalu, sa Olivier Py prejavil najmä ako rozprávač a ilustrátor príbehu. Insomnický monológ mestského architekta odsudzuje povrchnosť súčasnej spoločnosti, hovorí o ľuďoch ako o utopencoch vo vlastných smetiach. Prázdnej scéne dominuje kubus znázorňujúci interiér ponurej izby, ktorý sa náhle rozdelí na dva panely. Ich pohybom a premiestňovaním v priestore symbolizuje režisér ruptúru a rozpad, v systéme scénografie fungujú ako priestorové obmedzenia, ohraničujú pomyselný exteriér, s pomocou svietenia vytvárajú cestu, po ktorej postava putuje nocou. Opäť však platilo, že kým spočiatku pracuje výtvarné riešenie inscenácie s momentom prekvapenia, obrazy sú nové a nápadité, čoskoro sa princíp obohrá.
V pätici videných titulov z hlavného programu sa našli aj väčšie formálne experimenty. Exteriérová inscenácia Fugue a minimalistická NOTALLWHOWANDERARELOST sa sebaironicky pohrávali s formou, ale aj s divákom, ktorému nemali ambíciu priniesť jasne čitateľné dielo. Naopak, obe výrazne narábajú s absurdnou komikou. Tvorcovia inscenácie Fugue odkazujú na inšpirácie v hudbe, už názov odvodili od rovnomennej kompozičnej techniky. Ak opomenieme hudobný motív, je Fugue komédiou o výskumníkoch, ktorí kdesi v zasneženej krajine neúspešne hľadajú jazero. Dej však nespeje k rozuzleniu, charakterizuje ho skôr cyklenie vtipných situácií, dialógov, bizarných stretov reálneho a nereálneho sveta a gagov. Herecké party striedajú hudobné a spevácke, celok ale nemôžeme prirovnať k muzikálu, možno skôr k absurdnej opere s hovoreným slovom. Benjamina Verdoncka predstavil festival ako „mága divadla objektu“. Aj v produkcii NOTALLWHOWANDERARELOST pracuje najmä s objektom, inšpirácie hľadá v oblasti abstraktného výtvarného umenia, hlási sa k maliarovi Kazimirovi Malevičovi a sochárovi Alexandrovi Calderovi. Verdonck je na javisku prítomný najmä ako obsluha mohutnej drevenej konštrukcie pripomínajúcej krosná, ktorú ovláda prevažne nitkami. Vo veľkom objekte uvádza do pohybu geometrické útvary (zväčša trojuholníky), kde-tu spustí z vrchnej časti konštrukcie drevenú doštičku s textom. Všetko sa odohráva v pokojnom kontemplatívnom tempe, Verdonck je mĺkvym, ale vtipným bizarným komentátorom, ktorý doširoka otvára dvere možným interpretáciám svojho diela. Veď nie všetci, ktorí blúdia, sú aj skutočne stratení.
Pre teatrofilov bez predsudkov
Programová brožúra masívneho Le festival OFF d’Avignon má rozmery „zlatých stránok“. Ani z toho sa však nedá odhadnúť množstvo podujatí, ktoré zahŕňa. Popisky k jednotlivým produkciám sú útle, niekoľkoriadkové anotácie a zážitok preto často závisí od divákovej intuície či doslova náhody. Návšteva predstavení OFF festivalu je hop alebo trop. V programe nezvyčajne symbioticky nažívajú diela výrazne zaváňajúce začiatočníctvom a ambiciózne svojbytné inscenácie. Nájdeme v ňom multižánrové kreácie, divadlo angažovaných tém a progresívnych postupov, inscenovaný koncert, ale aj školácky pátos, prefilozofované úvahy. Divácka cesta vedie od návštevy komorných monodrám, na ktorých počet divákov takmer neprevýši počet tvorcov, po vopred zúfalo vypredané sály.
Zvláštnosťou OFF festivalu je jeho neustály boj o možnosťami presýteného diváka. Hrať mimo „veľkého“ Festivalu d’Avignon znamená v júli v historickom centre mesta začínať deň okázalými (často až dotieravými) promoakciami od samého rána až k úspešnému zavŕšeniu snaženia uvedením reprízy inscenácie, ktorej aj napriek masívnej reklame hrozí divácka podvýživenosť. A postupne sa aj ukáže, že treba „ísť s davom“, lebo tie najzaujímavejšie miesta bývajú plné.
Takýmto bodom sa ukázalo byť tanečné divadlo Les Hivernales. Divadlo resp. kultúrny priestor, ktorý nesie podnázov Centre de développement chorégraphique (Centrum pre výskum choreografie) pravidelne v júli organizuje jednu z mnohých podmnožín festivalu OFF. L’été danse au CDC #4 (Tanečné leto v CDC #4) predstavilo produkcie, ktoré sa pohrávali s možnosťami súčasného tanečného a pohybového vyjadrovania, s precíznou prácou tela a na druhej strane s implementáciou technických vymožeností do tanečného jazyka (inscenácia Das Kino choreografky Isidy Micani, ktorá pracuje s 3D projekciou).
Vrcholom OFF festivalu bola dokumentárna inscenácia Nourrir l’humanité c’est un métier (Kŕmiť ľudstvo je povolanie). Mladí tvorcovia a herci Charles Culot a Valérie Gimenez sa zamerali na poľnohospodárstvo ako opomínané a často zaznávané odvetvie, ktoré nie je formou obživy iba pre farmárov, ale živí vlastne celé národy. Culot a Gimenez pracujú s dokumentárnym základom. Kombinujú hranú akciu s videoprojekciou záberov, ktoré vytvorili pri rozhovoroch s farmármi o ich práci a živote. Javisko je pokryté slamou v balíkoch, ale aj roztrúsenou po zemi, v pozadí vidíme projekčné plátno a v pravom rohu dôsledne štylizovaný výrez kuchyne – stôl a dve stoličky stojace na kúsku podlahy. Dokumentom nie sú iba premietané zábery, ale čerpá z neho aj herecká akcia. Tá vychádza z techniky verbatim, ktorá sprostredkúva prehovory farmárov, zväčša dvojíc a párov. Hovoria o každodennom živote, o procese ich práce, ale aj o tlaku na výrobu, zhoršovaní podmienok, komplikáciách a nepríjemnostiach potravinárskeho priemyslu. Snažia sa poukázať na stav tohto odvetvia a rozprúdiť debatu. Angažovaná inscenácia preto nekončí jeho odohraním, ale má ambíciu pokračovať v diskusiách s publikom, do ktorých sa v závere prirodzene pretaví.
Predstavenia oboch festivalov sa až na pár výnimiek delia o miesto za múrmi útleho historického centra Avignonu, ktorý na mesiac v roku úplne zmení svoj bežný chod. Na hlavných uliciach sa pohybujú davy návštevníkov, miestami vznikajú tlačenice, aké môžu našinci poznať z hudobných či športových podujatí. Na festivalovom dianí sa priživujú mnohí pouliční umelci a komedianti, ale prajná atmosféra rozhorúčených ulíc aj tým najmenej šikovným mnohé odpustí.
Cestu na festival podporili Slovenské centrum AICT (s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR), Divadelný ústav Bratislava a Literárny fond.
Aktualizované: 22.3.2018