Koncom septembra sa v Bruseli konal ďalší z workshopov pre mladých divadelných kritikov, ktoré už tradične organizuje medzinárodná sekcia AICT/IATC. Tentokrát bol naviazaný na novovzniknutý multižánrový festival FAME. Jeho názov je skratkou pre Festival where Arts Meet Empowerment – teda festival, kde sa umenie snúbi s posilnením, oslobodením. Zaujímavosťou je, že jeho vznik podnietilo samotné mesto Brusel. V snahe iniciovať podujatie, ktoré by prepájalo rôzne skupiny obyvateľov multikultúrnej metropoly, mestské zastupiteľstvo vytvorilo open call pre organizátorov a organizátorky z prostredia kultúry. Jeho víťazkou sa stala kanadská kultúrna manažérka Camille Khoury. Tá následne so svojím tímom pripravila prvý ročník festivalu a ponúkla päť „ciest“, respektíve uhlov pohľadu, ktorými sa diváci a diváčky mohli nechať viesť pri objavovaní jeho bohatého programu. Ich názvy zneli: Umenie a ženské dedičstvo, Umenie a telá, Umenie a systémy vykorisťovania, Umenie a mimoľudskí aktéri, Umenie a inakosť (queerness). Organizátorský tím podnecoval k „objavovaniu pomyselných svetov, ktoré sú inkluzívnejšie a v ktorých by vládla väčšia rovnosť“.
Aj pri tvorbe programu sa organizátori snažili držať idey prístupnosti a otvorenosti a zároveň sa vyhnúť hierarchizácii samotných podujatí. Preto žiaden z bodov programu nebol označený za „hlavný“ – diskusie, divadelné predstavenia a workshopy mali rovnakú váhu i význam. V tomto prípade je škoda, že naše kritické workshopy sa prekrývali s väčšinou programu a stihli sme iba večerné divadelné predstavenia. Navyše, niekoľko workshopov bolo tematicky naviazaných na inscenácie z programu, takže návštevníci a návštevníčky si vďaka nim mohli prehĺbiť zážitok z divadla. Hoci toto nám, účastníkom a účastníčkam workshopu AICT, nebolo umožnené, ani my sme neboli ukrátení o možnosť premýšľať a pristupovať k videným inscenáciám z rôznych uhlov.
Lektorkou nášho seminára bola francúzska divadelná kritička Caroline Châtelet. Program workshopu sa každý deň niesol v znamení viac či menej živých debát, písaní kratších recenzií a diskusií o divadelných kultúrach z krajín účastníkov a účastníčok semináru. Divadelná programová sekcia festivalu bola rôznorodá, zahŕňala diela domácich aj zahraničných súborov. Videli sme najmä malé autorské projekty (jeden z nich, The Manx Cat Project – inscenácia, v ktorej boli spracované príbehy niekoľkých významných ženských osobností z proveniencie, mal na festivale svoju premiéru), ale aj inscenácie „známych značiek“ ako NTGent (skvelá inscenácia Killjoy Quiz, ktorá bola vrcholom divadelnej sekcie). Jedna z výčitiek voči festivalu smeruje k skutočnosti, že organizátori popri deklarovanej otvorenosti a inklúzii zabudli na základnú vec: titulky pre medzinárodné publikum. Ten, kto neovládal francúzštinu, bol počas niekoľkých predstavení odsúdený sledovať dianie na javisku a neskôr si ho nechať objasniť od francúzsky hovoriacich kolegov a kolegýň.
Samotný divadelný program mohol pôsobiť ako dramaturgicky nejednotný či chaotický, no v kontexte celého festivalového programu dával zmysel – presne tak, ako to zamýšľali organizátori. Bolo osviežujúce vidieť, že v zahraničí vznikajú podujatia, ktoré v sebe spájajú kultúru a občianske i spoločenské témy. Ešte väčšmi zarezonovalo to, že ich iniciujú samotní zástupcovia mesta.
