Zo smutného veselé

Dramaturgia: Katarína Jánošová
Scéna, bábky a kostýmy: Markéta Plachá
Hudba: Lucia Chuťková
Réžia: Júlia Rázusová

 

Účinkujú:

Mio: Lukáš Tandara
Jum–Jum: Adela Mojžišová
Otec Kráľ: Michal Adam
Babička, Nonno, Starec: Ján Morávek
Janko a súrodenci, Kováč Eno: Simon Fico
Tkáčka, Milimani: Klára Jediná, a. h.
Teta Edla, špehovia, rytier Kato: Margaréta Nosáľová
Ujo Sixtín, špehovia, rytier Kato: Andrej Kováč

Premiéra: 6. mája 2015, Bratislavské bábkové divadlo Bratislava

V ostatnom desaťročí recenzenti a recenzentky pravidelne poukazovali na nedobré umelecké smerovanie Bratislavského bábkového divadla. Pripomeňme stav, v akom sa divadlo nachádzalo v roku 2008, v čase osláv svojho 50. výročia:

„Bratislavské bábkové divadlo si v tomto čase určite nezaslúži prívlastok ,vzorová scéna‘, s ktorým pred vyše 50-timi rokmi vznikalo. Jeho repertoár sa tvorí akoby náhodne. Je v ňom veľmi málo inscenácií pre dospievajúcu mládež a žiaden pokus o inscenáciu pre dospelých (hoci to píšu o inscenácii Ču Čin Čau). Bratislavským násťročným určite nenapadne vybrať sa do bábkového divadla. (Ich rovesníci v Nitre, či v Banskej Bystrici si v tamojších bábkových divadlách majú z čoho vybrať.)

,Pikoškou‘ repertoáru je inscenácia Romanovského hry Princezná Kukulienka z roku 1982. Spomienkou na lepšie časy divadla je stále hrávaná inscenácia Objavenie Ameriky z roku 1991 v réžii Ondreja Spišáka. (Ne)starnúca je i hravá inscenácia Zvonček a Bambuľka z roku 1994. V dramaturgii chýba odvážnejší experiment, či inscenácia čerpajúca z náročnejšej literatúry. (…)

Pozitívnou informáciou však je, že od 1. 9. 2008 divadlo obsadilo post dramaturga. Stal sa ním Michal Babiak. Možno sa tak na tvorbe BBD a jeho repertoári odzrkadlí to, čomu sa hovorí dramaturgia. Teda to, čo v tomto divadle očividne absentuje. Dramaturgia v zmysle výberu vhodných predlôh, hľadania aktuálnych tém aj kľúča k výberu hosťujúcich režisérov (interného BBD nemá). Ale i dramaturgia v zmysle tvorivého spolupracovníka (či oponenta, ak je to potrebné) režiséra.“[1]

Dnes môžeme konštatovať, že Michal Babiak počas svojho dvojročného pôsobenia divadlo nepozdvihol. Až príchod Kataríny Jánošovej znamenal v repertoári divadla toľko očakávanú zmenu. BBD má momentálne v ponuke niekoľko zaujímavých inscenácií, ktorých predlohou boli originálne knižné tituly, súčasné rozprávky, dramatizácie oceňovaných kníh. Vo väčšine prípadov ide o dosiaľ v divadle (či slovenskom divadle) neuvedené tituly.

Aj v prípade inscenácie Mio, môj Mio treba oceniť výber predlohy. Astrid Lindgrenová, hoci je autorkou množstva kníh pre deti, je v našich divadlách notoricky známa predovšetkým ako autorka Pipi Dlhej pančuchy. Preto je podnetné, že BBD siahlo po jej knihe, ktorú dosiaľ v slovenských divadlách neuviedli.

So známou Pipi má hlavný hrdina Mio niekoľko spoločných čŕt. Bo Vilhelm Olsson, ako sa v skutočnosti volá, je tiež dieťa bez rodinného zázemia a s Pipi ho spája napríklad aj priateľstvo s koňom.[2] No predovšetkým je tu prítomný smútok hlavného hrdinu a hrdinky. Na prvý pohľad sú to veselé deti prežívajúce vďaka svojej fantázii dobrodružstvá, no v podtexte je prítomný smútok z ich samoty a vykorenenosti. V príbehu o Miovi sú negatívne emócie výraznejšie, jeho rozprávanie je miestami až mrazivo smutné. Žije neveselý život u poručníkov – tety Edly a strýca Sixtína, ktorí mu neprejavujú žiadne city, dokonca im prekáža, keď sa smeje. Medzi rovesníkmi je šikanovaný. Má jediného kamaráta Benku a márne túži po takom vrúcnom vzťahu, aký má s otcom on. Mio vie o tom svojom len toľko, že je to darebák a niktoš. Mama mu zomrela pri pôrode. Smútok z predlohy sa však do inscenácie nedostal.

 

Dramatizácia, ktorej autorom je Peter Pavlac, je absolútne verná predlohe. Otázkou je, či mal dramatizátor do adaptácie pre divadlo prebrať všetko, čo pôvodina obsahuje – všetky Miove zastavenia a stretnutia, ktoré zažije v Krajine v ďalekej diaľke. To je miesto, kde je dokonale šťastný, tam nájde svojho otca, ktorý je dokonca kráľom a svojho syna dlho hľadal. Tam nájde priateľov a jeho život má zmysel aj preto, že je očakávaným záchrancom tejto krajiny. Podľa veštby porazí rytiera Kata. Príbeh, v ktorom sa stretne s mnohými postavami a prejde rôznymi miestami v celej krajine, je náročný na vnímanie.

Inscenátorky podrobili Pavlacovu dramatizáciu škrtom, vynechali niektoré postavy a motívy. Výraznou úpravou je zmena pohlavia priateľa, ktorého Mio získa v Krajine v ďalekej diaľke. V úprave dramaturgičky Kataríny Jánošovej a režisérky Júlie Rázusovej je Jum-Jum dievča. (Pridali aj motív zaľúbenosti medzi týmito postavami.) Jum-Jum ako odvážna spoluosloboditeľka krajiny je zaujímavou úpravou. Vnímame genderový rozmer tejto zmeny. Do dobrodružstva sa môžu lepšie vžiť aj dievčatá v hľadisku. Na túto myšlienku nás privádza aj aktuálne vyjadrenie poprednej mladej slovenskej výtvarníčky Lucie Dovičákovej, ktorá sa pri príležitosti výstavy Fem(inist) fatale vyjadrila: „K feminizmu som vždy prirodzene inklinovala. Nemám totiž rada akúkoľvek nespravodlivosť. Už ako dieťa ma hnevalo, že hrdinami zaujímavých kníh boli iba muži. Potom sa našťastie objavila Linda Veszprémiová a Sarah Connorová a ja som už nemusela iba piecť koláče na pieskovisku, zatiaľ čo bratranci po sebe strieľali.“[3]

 

Peter Pavlac rešpektoval temnú atmosféru predlohy a preniesol ju do svojej dramatizácie. Napríklad šiesty obraz, ktorý je putovaním za rytierom Katom, opatril v úvode poznámkou:

„Putovanie, avšak už celkom iné. Tmavé a bezútešné, smutné a ťaživé… začína sa ,temná pasáž‘, ktorá by v sebe naozaj mala niesť čosi veľmi beznádejné a je to beznádej, ktorá sa stupňuje minútu za minútou.“^[4]

Pavlac preberá z knihy aj strach, ktorý je s rytierom Katom spojený. Keď ho prvýkrát spomenú, v scénickej poznámke navrhuje: „Nejaký ostrý zvuk, vietor, chlad, cítiť, že čosi sa zmenilo.“[5] Režisérka však zlého rytiera Kata výrazne zmiernila. Vždy, keď ho nový Miov kamarát Nonno spomenie, zobrazí jeho zlo s humorom, paroduje ho. I špehovia rytiera Kata sú v inscenácii skôr komickí a neschopní, ako obávaní. Viac humoru vniesla režisérka do deja aj prostredníctvom postavy Nonnovej babičky, ktorá má repliky v záhoráckom dialekte. Ide o veľmi vtipne a dobre zahranú postavu Jána Morávka. Je ďalším prvkom, ktorý inscenáciu odľahčuje, približuje viac k hravosti a veselosti ako smútku a pochmúrnosti.

Záver spracoval Pavlac presne podľa predlohy, v ktorej Lindgrenová ani v náznaku nepracuje s happy endom. Mio síce zachráni Krajinu v ďalekej diaľke a ostáva v nej, šťastný so svojím otcom a priateľmi, je však jasné, že to nie je realita. Čo sa s malým Olssonom stalo v skutočnosti, je už vecou čitateľovej interpretácie, ale autorkine indície nenaznačujú nič veselé. Inscenátorky do záveru dodali premostenie do reálneho sveta a vložili nápravu Edly a Sixtína. Herci, ktorí v úvode predstavujú Miových pestúnov, sú počas inscenácie animátori, hrajú aj Katových špehov. Po tom, čo Mio porazí rytiera Kata, precitnú a hovoria, že už nikdy nebudú kričať na deti. Samotný boj s rytierom Katom trvá krátko, do popredia vystupuje najmä tá časť, v ktorej rytier hovorí, že neexistuje nikto, kto by ho nenávidel viac, ako nenávidí on sám seba a spomína krutú samotu, v ktorej žije. Miovi sa vlastne vzdá, pretože smrť je pre neho vykúpením.

Tak sa stalo, že nielen zo smutného stavu BBD sa pozvoľna stáva veselší, ale aj to, že zo smutnej predlohy Astrid Lindgrenovej sa stala veselá inscenácia Júlie Rázusovej. Otázkou je, do akej miery to bol zámer inscenátoriek a do akej miery k tomu prispeli škrty v už hotovej inscenácii.[6] Príbeh náročný na vnímanie už v predlohe a dramatizácii je v inscenácii zhustený až na hranu. Cieľovou skupinou sú deti staršie ako šesť rokov, no aj pre nich je uchopenie tejto inscenácie náročná divácka úloha.

K myšlienke výraznejších škrtov nás privádzajú aj niektoré výtvarné prvky. Inscenácia sa začína už vo foyeri. Divákov a diváčky vítajú Margaréta Nosáľová a Andrej Kováč, ktorí majú na ramenách nadrozmerné hlavy. Vedú improvizované dialógy, v ktorých sú mrzutí, oslovujú deti, zdôrazňujú, že ich nemajú radi a podobne. Po usadení publika prichádzajú na javisko a tieto masky si snímu. Počas celého predstavenia sú hlavy položené na javisku, no už sa s nimi nepracuje. Ide o výrazný výtvarný objekt, je pravdepodobné, že výtvarníčka aj režisérka mali s nimi pôvodne rozsiahlejší zámer.

Ako hranicu medzi reálnym svetom a Krajinou v ďalekej diaľke zvolila režisérka oponu. Mio (ako herec) prichádza z hľadiska, na proscéniu prebieha dialóg s jeho opatrovníkmi a herec preberá do rúk bábku. Roztiahnutím opony sa dostáva do čarovnej krajiny. Tá je okúzľujúca už na prvý pohľad. Entrée je podmanivé hudobne aj výtvarne. Scénická výtvarníčka Markéta Plachá ponúkla plejádu výtvarných podnetov. Podarilo sa jej nápadito vyriešiť veľké množstvo prostredí, v ktorých sa výstupy odohrávajú. Hercom dala mohutné sukne alebo plášte, na pozadí ktorých hrali s bábkami. Ďalšie potrebné miesta vznikli otočením odevu naruby. Vynikajúcou výtvarnou skratkou je lavička, na ktorej v úvode sedí bábka Mia. V Krajine v ďalekej diaľke sa vytiahnutím dovtedy neviditeľnej hlavy zmení lavička na kobylu Miramis, ktorá ho počas jeho putovania sprevádza. Pri návrhoch bábok použila Markéta Plachá viacero technologických postupov. Mio je manekýn vodený jedným hercom, javisková postava Jum-Jum vzniká tak, že herečka vkladá do bábky svoju hlavu a vodí jej končatiny. Hlúčik viacerých detí vyriešila ako prstové bábky – hlavičky nastoknuté na každom z prstov hercovej ruky. Vtáky – deti, ktoré zaklial rytier Kato, sú realizované ako bábky na tyči. Zúfalých poddaných rytiera Kata predstavujú netradične umiestnené tvárové masky (na chrbte, na ramene).

V inscenácii sa herci a herečky súboru predviedli vo výbornej forme. Margaréta Nosáľová a Andrej Kováč majú menšie herecké úlohy, no svoje vodičské práce počas celej inscenácie realizovali spoľahlivo a precízne. Sú to dlhoroční členovia súboru, opäť potvrdzujú, že sa o ich herectvo i bábkoherectvo môžu režiséri a režisérky oprieť.

Adela Mojžišová a Ján Morávek v každej novej inscenácii dokazujú, že sú platnými členmi súboru. V Mio, môj Mio okrem variability pri hraní viacerých javiskových postáv a stopercentného výkonu v hudobnej zložke ponúkajú aj dobre budované humorné situácie.

Viacerí herci dostali po dlhšom čase väčší priestor a zaujímavú rolu. Tvorkyne vhodne obsadili postavu Kráľa Krajiny v ďalekej diaľke. Michal Adam má spomedzi kolegov najmužnejší – najdospelejší výzor. (Ostatní herci v inscenácii majú ešte v sebe viac chlapčenstva.) Aj jeho prirodzený herecký prejav ho predurčil k tejto postave. Kreoval ju ako rozvážneho panovníka a starostlivého otca. Aj strach o syna a smútok zobrazuje s mierou, bez nevhodnej plačlivosti.

Výraznejšiu príležitosť dostal aj Simon Fico. Jeho prejav je energickejší a vhodne démonický. Kováča Ena zobrazil ako tvrdého chlapíka, v jeho prejave je zmes agresivity, sily, ale aj pochopenia a túžby po spravodlivosti.

Mia stvárňuje najnovší člen súboru BBD Lukáš Tandara. Je to jeden z najvýraznejších absolventov Katedry bábkarskej tvorby DF VŠMU uplynulých rokov. Aj v postave Mia ponúka ucelený výkon. Postavu založil na subtílnejšom prejave. Miovo rozprávanie o živote v reálnom svete podáva vecne, v Krajine v ďalekej diaľke prejaví aj emocionálnejšiu stránku. S Adelou Mojžišovou vytvára novú hereckú kombináciu, čo je pre rozvoj súboru prínosom.

Vo všeobecnosti možno povedať, že herecká a bábkoherecká stránka „funguje“ v inscenácii vynikajúco. Aj v takej, ako sme už naznačili, „prehustenej“ inscenácii nie sú herecky hluché miesta. Počas náročnej, vyše hodiny trvajúcej inscenácie zabezpečujú herci aj dynamiku prestavieb. Inscenácia je naplnená nielen režijne, ale aj herecky. Na tomto pozadí skúsených hercov a herečiek o to viac vystupuje do popredia problematický výkon hosťujúcej Kláry Jedinej. Čerstvá absolventka Katedry bábkarskej tvorby DF VŠMU má spomedzi účinkujúcich najmenej skúseností. No problém bol v základnej veci, a to v javiskovej reči. Herečke takmer nebolo rozumieť. Postavu Tkáčky (tká látku na rozprávku a sny) uchopila ako veľmi jemnú a tajomnú. Jej tichý hlasový a minimalistický pohybový prejav však postavu zatlačil do úzadia diváckeho vnímania.

Naživo interpretovaná hudba Lucie Chuťkovej inscenáciu pozdvihla, rytmizovala ju. Autor dramatizácie Peter Pavlac predpisuje na viacerých miestach vo svojom texte dramatickú hudbu. Tú však v inscenácii nenájdeme. Chuťkovej poňatie atmosféry v Krajine v ďalekej diaľke je pôsobivé. Herci používajú ukulele, bubienok, basu a perkusie.

Režisérka Júlia Rázusová má svoj vyhranený režijný rukopis, originálne divadelné videnie. Je podnetné, že ich neváha použiť aj v divadle pre deti a bábkovom divadle. Už jej prvá inscenácia v BBD Drevený tato (2012) bola pre divadlo prínosom. Inscenáciu Mio, môj Mio možno oproti Drevenému tatovi označiť za problematickejšiu. Je možné, že sa režisérka rozhodla zámerne potlačiť smutnú stránku príbehu o chlapcovi, ktorého vlastne nik nemá rád a jeho jedinou záchranou je útek do vymyslenej čarovnej krajiny. Čo však ostáva diskutabilné, je „prehustenosť“ inscenácie. Hoci takmer vždy ide o dobre premyslené a výtvarne pôsobivé obrazy, vo výsledku je príbeh bez poznania predlohy veľmi náročné pochopiť.   

 

Nie je vhodné to s nadšením nad súčasným umeleckým stavom Bratislavského bábkového divadla preháňať. Je však jednoznačné, že už sa nenachádza v období, ktoré charakterizovali výrazné inscenačné omyly a bezkoncepčne hosťujúci umelci. V súčasnosti sa rozšíril okruh spolupracovníkov a spolupracovníčok, a tí vniesli do repertoáru divadla originálne témy a objavné predlohy. V BBD je na čom stavať.